Moc

20 minút po tom,

čo môj jazyk po nočnej pauze (ako prvú) okúsil odpornú chuť  raňajšej kávy ... jej účinky zasiahli môj mozog. Zvonka. Vlnami nádeje, radosti a šťastia, „nastalo svetlo“, „otvorili sa mi oči“, „už skutočne vidím svet“ a skvie sa v nových, zásadne len svetlých farbách.

Chémia, dodaná obyčajnou kávou ... optimizmus je slovo, ktoré žijem, svet je miesto možností, nádeje a krásy. Sily.

A mozog – zároveň i spotrebiteľ látok, ktoré samoobslužne vytvára moje vlastné telo, jeho individuálne bunky.

A ak sa rozhodnú: „Nebudem slúžiť“?  Alebo len nebudú vládať?

Človek, chvíľami tak sebaistý,  pyšný ...