pokus o rozprávku

Kde by bol rozprávkár, tam by bola aj rozprávka. A tá by mohla byť povedzme o zrkadle.
Samozrejme, nebolo by to zrkadlo obyčajné, ale zázračné zrkadlo. Nehovorilo by síce o tom,
kto je na svete najkrajší, veď kto sa už dnes vyzná v zákutiach showbussinesu, ale malo by schopnosť celkom potichu a nenápadne ukázať pravú tvár, dalo by sa povedať až podstatu toho, kto sa doň pozerá. Problém však je, že nikto nevie, kde sa zázračné zrkadlo stratilo. Nevieme, či ho niekto neukradol, alebo či sa snáď počas vekov nerozbilo. Môže byť hocikde, môže sa nachádzať medzi starými a zabudnutými vecami, hoci aj na povale starorodičovskeho domu. Črepiny z neho môžu byť rozptýlené niekde medzi nami.
A ešte čosi: ak by aj niekto našiel to zázračné zrkadlo alebo aspoň úlomok z neho a chcel by uvidieť to, čo na prvý pohľad nevidno, musel by najskôr to zrkadlo vyleštiť, aby bolo čisté.
Ale nielen to; aj samotný človek musí byť čistý, úprimný a poctivý. Ináč neuvidí svoju pravú tvár ani nespozná veci neviditeľné. V tej rozprávke by možno ani nebola nijaká zlá postava, možno ani tak celkom dobrá, len takí priemerní ne-hrdinovia. Bol by tam len ujo rozprávkár, ktorý by nám nakoniec povedal, aby sme sa každý pozorne zadívali do svojho zrkadla.Možno práve ono je zázračné. To všetko by mohlo byť, keby sa našiel rozprávkár,
ktorý by takú rozprávku napísal.
Lenže ten náš stále ešte nič nepíše, iba sedí a hľadí a premýšľa a premýšľa a premýšľa, možno až dodnes, ak neumrel.

---