Dobrú chuť, hudba!

Mladí rakúski hudobníci dobýjajú svet navŕtanou zeleninou

Dobrú chuť, hudba!

"Aký je asi hudobný potenciál petržlenu?" Podobné otázky si kladú baby a chalani z jedinečnej viedenskej hudobnej kapely, vždy keď zavítajú na zeleninový trh.

Už šesť rokov sa Prvý viedenský zeleninový orchester (Das Erste Wiener Gemüseorchester) snaží presvedčiť svet, že hudba je všade a vo všetkom. Najmä v zelenine, ktorú zjeme bez toho, aby sme si uvedomili jej hudobný rozmer. Človek by na prvý pohľad ani neveril v hudobné sólo hlávkového šalátu. Alebo čo muzikálne dokáže biela reďkovka, mrkva, sáčok s fazuľou či banálna cibuľa.
    Hudba s vŕtačkou
Príchod hudobníkov na pódiu sprevádza potlesk. Keď vyjdú na scénu "zeleninári" publikum sa smeje. Šesť mužov a tri devy nesú krabice so zelovocu s hudobnými "inštrumentmi". Sadnú si a vŕšia vedľa seba tekvice, deravé uhorky, navŕtanú mrkvu, narezané baklažány a obielenú cibuľu. Málokto z divákov tuší že aj voľne pohodená príklepová vŕtačka znásobí dnes večer ich názor na hudbu. Podobne ako nože, varešky, misa s vodou či drevená doska na krájanie. "Snažíme sa robiť hudbu zo zeleniny, ale pomáhame si aj náradím, ktoré nájdete v každej kuchyni," vysvetľuje dohola ostrihaná Tamara Wilhemová. Do skúšky je ešte trocha času, lebo Matthias nestihol vŕtačkou spracovať biele reďkovky. "Na miesto koncertu prídeme o tri-štyri hodiny skôr," hovorí Tamara. Treba vyložiť krabice so zeleninou, nastaviť citlivé mikrofóny, zriadiť mixážny pult pre Christinu, ktorá divotvorným zvukom dá počúvateľný rozmer, vyrobiť hudobné nástroje a vyskúšať ich.
     50 kíl nástrojov
V roku 1998 sa pár kamarátov z rôznych umeleckých kruhov vo Viedni rozhodlo skúsiť niečo nové na poli tvorivej hudby. Neboli prví, ktorých upútali zvuky "mŕtvej prírody", ako jediní však dokázali bláznivý nápad premeniť na hudbu, ktorá každého zaujme svojou exotickosťou. Zeleninový orchester už vydal dva albumy (Gemise, 1999 a Automate, 2003), každý rok putuje po rôznych festivaloch Európy, zbiera pochvalné kritiky tlače a obdiv publika fascinovaného netradičným stvárnením hudby. Špecifikom kapely je, že vždy hrá na nových nástrojoch. "Máme aj zopár stálych inštrumentov, ako sú bubny z usušenej tekvice, ale ostatné si musíme urobiť zakaždým odznova" prezrádza Tamara. Nakupujú na známom viedenskom trhovisku Naschmarkt, kde ich už poznajú a kde idú naisto za kvalitným tovarom. Nakúpia tak do 50 kilogramov zeleniny. Na hodinový koncert to vraj stačí...
     Nové zvuky
Škoda, že diváci nie sú prítomní aj počas prípravy a skúšky nástrojov. Keď kapela podrobne skúša každý jeden zvuk. Vojde sa náustok z mrkvy do píšťale z uhorky a potom uhorka do papriky? Trúbi to? Má fúkačka z uhorky správny zvuk? Je baklažán nakrájaný na plátky správnej hrúbky, bude pred mikrofónom plieskať ako treba? Napodobnia cibuľky trením o seba vŕzgavý zvuk huslí? Skúste strčiť prst do dutiny v mrkve, rýchlo ho vytiahnuť a započúvať sa čo to robí. Ale pred mikrofónom s ozvučením. Christina Bauerová, desiaty člen kapely, je za mixážnym pultom neúprosná. Vie, aký zvuk má od ktorého plodu očakávať a tak sa kapela zapotí, kým je spokojná. Keď skúšali zvuk trúbok, píšťal a rohov zo suchej tekvice, cukety, uhorky, mrkvy a čojaviemčoho, bol som neďaleko reproduktorov. Tak asi vyzerá nálet bombardérov...
"So zvukovým technikom a špeciálnymi mikrofónmi dokážeme vytvoriť nové zvuky, ktoré sa konvenčnými metódami tvorby tónov nedajú stvoriť," hovoria členovia kapely o svojom experimente. Rytmické zvuky, ktoré vedia vylúdiť v snahe anpodobniť elektronickú hudbu, sa ťažko dajú opísať - od pocitu, že ste pri vododopáde, alebo v tlupe rozhnevaných opíc, až po reggae, klasiku v podobe Radeckého pochodu či elektronickú hudbu kopírujúcu kultovú kapelu Kraftwerk.
      Gurkofón podľa uhorky
"Názvy našich originálnych nástrojov vznikajú same od seba, nemáme nikoho na vymýšľanie," tvrdí Marie. Už nevie, kto dal napríklad trúbke z uhorky, papriky a mrkvy názov gurkofón (gurkophon), po anglicky kukofón (cuke-o-phon), keď základom bol názov uhorky. A na čom sa nedá hrať? "Nevieme vyladiť zvuk z brokolice či karfiolu,“ priznáva limity kapely Tamara. Nevidel som ani zemiaky či cesnak, ale netreba byť dotieravý. Kapela rada upozorňuje, že ich vystúpenie je multidimenzionálny zážitok. Pre uši a oči, nos a aj pre chuťové bunky. Po koncerte sa kapela s divákmi lúči polievkou z použitých inštrumentov. Čo z toľkou zeleninou?
      Bez sponzorov
"Nemáme sponzorov. V Rakúsku nás nevedia zaradiť medzi dva hlavné prúdy - klasiku a pop. My sme niečo medzi tým" vysvetľuje Matthias Meinharter, vyholený do polovice hlavy, vzadu s dredmi. Pri jeho nezávisláckom imidži nie je ťažko uveriť, že kapela sa snaží robiť hudbu nezávislú od požiadaviek sponzorov, ísť vlastnou cestou. "Náš projekt sa samofinancuje, robíme hudbu profesionálne, ale kapela nás neuživí," upresňuje Marie Steinauerová. "To by sme museli vystupovať dvakrát týždenne, čo je náročné" dodáva. Členovia kapely, z ktorých iba jeden má akademickú hudobnú školu, sa živia rôznymi profesiami a hľadajú si flexibilné zamestnania, aby mali čas na cvičenie a na koncerty doma či v Európe. Tohto leta koncertovali v Nemecku, Španielsku, Anglicku, Grécku a Holandsku. Na budúci rok ich čaká Belgicko a chystajú sa aj mimo Európy. Navštívia Libanon a "rozrobené" majú Japonsko a Singapúr. "Pravdaže by sme prišli aj na Slovensko, je to len pár kilometrov," hovorí Stefan Kühn. Stačí iba zaslať pozvánku. "Najradšej hráme v uzavretej hale," upozorňuje Marie. Kvôli akustike a užšiemu publiku. Koncert pod otvoreným nebom v skanzene v Gerersburgu, kde sme sa stretli, bol výnimkou. Na ich koncerty prichádza stále viac ľudí, hrali už aj pre 500 divákov, ale užšie auditórium si ich vystúpenie viac užije.
      Vysemeňovanie
Kapela nemá lídra, akýmsi hovorcom či skôr vysvetľovačom činnosti kapely je Jörg Piringer. Vždy medzi dvomi skladbami povie zopár viet o tom, ako vlastne vzniká zeleninová hudba. Dovtedy kapela povymieňa cukety za uhorky, nrkvu za cibuľu. Vystúpenie kapely odetej do čierneho je založené na kontakte s publikom. Zistia to najmä tí v prvých radoch, keď na nich fŕkajú zvyšky škrabaného petržlenu (chŕk-chŕk-chŕk), keď sa im k nohám po drevenom žľabe vysype päť kíl cibule (bum-bum-bum) alebo keď za ozvučeného vysemeňovania rajčín uhýňajú pred striekajúcou štavou paradajok. Diváci najskôr vnímajú koncert ako zábavu, veď kto by sa nesmial, keď petržlen napichnutý na vŕtačku ako vrtuľa rytmicky plieska o dutý celer, keď mrkva strkaná do uhorky pripomína obscénne gesto nie hudbu, keď muzikou je aj strúhanie kapusty na strúhadle či keď hudobníci lámu vňať a hrachové lusky a ovievajú sa šalátom? Smiech vystrieda nadšenie, ako keby diváci chápali, že sú svedkami ešte nevideného a nepočutého. Veď koho by napadlo urobiť xylofón z deravých mrkiev, flautu z reďkovky, husle z mladých cibuliek či namiesto rumba gulí použiť igelitku s fazuľou?
      Schmekt´s gut?
"Ľudia po koncerte chodia za nami, chcú si vyskúšať nástroje, pre vážnejších záujemcov pripravujeme work-shopy," hovorí Stefan. Tvrdí, že výzvou do budúcnosti je pre nich výroba filmu o tom, ako hudba a zelenina idú dokopy. Potom odchádza za scénu, aby pomohol priniesť plný hrniec polievky. Hlavným kuchárom je Richard Repey, ktorý Stefanovi pomáha naberať do tanierov korenistú polievku. "Schmekt´s gut?" zakričal na mňa Richard ponad hlavy divákov? Áno, chutilo mi, len sa stále neviem rozhodnúť či bol chutnejší gurkofón alebo xylofón z mrkvy...

Jaromír Novak

ŽIVOT
Foto: Dušan Křistek