Daj Bože

„Daj Bože, aby tu prítomnej našej spolubývajúcej Katke narástli prsia väčšie, ako ich má a zas naopak uber jej trochu z pozadia. Môžbyť, že tú trochu použiješ na zväčšenie pŕs ... Buď k nej dobrotivý a daj jej ochutnať zakázaného ovocia v podobe krásneho, urodzeného a stoporeného penisu jej priateľa, lebo sa tak ešte nestalo ... Dopraj jej to. Dopraj jej, aby si užila rozkoší, o akých sa jej nesnívalo. Nech si už viac nemusí potajme hladiť prsia a klitoris, ako tak činila doteraz. Daj, aby jej frajer konečne dostál rozumu a vrazil jej ho tam s všetkou pompéznosťou tohto aktu tak, ako ju len muži vedia prežiť, ponoriť sa do nej a precítiť ju. Nech sa už konečne dozvie, na čo tú vagínu vlastne má ... Amen.“

Margaréta ukončila svoju reč doprevádzanú salvami smiechu jej dvoch spolubývajúcich a tichým vzlykotom Katky, sediacej na svojej posteli a chtiacej sa pomodliť pred spaním.

„Neber si to tak! Veď on ti raz dá,“ – hustila do nej ďalej Margaréta.

„Buď ticho!“ – skríkla Katka. V jej očiach sa zaleskli slzy. Bola biela v tvári a pery sa jej triasli. Lomcoval ňou bezmocný hnev. Nedokázala sa nad tie Margarétine kecy povzniesť . Na druhej strane poznal som Margarétu a vedel som, aká vie byť nepríjemná. Katka si toho od nej i tých dvoch husičiek zrejme dennodenne dosť vytrpela. Boli tak krásne, s dlhými vlnitými vlasmi, štíhlymi driekmi a plnými a zmyselne krojenými perami. Pestované, hýčkané, dbajúce o seba. Idoly fyzickej dokonalosti, modelky, zvádzačky chlapov, lovkyne peňazí. Naproti nim Katka, poctivá katolíčka, tichá a pokorná ako svätica, s nie príliš peknou tvárou, ale s čistou dušou. Kam sa tá môže na ne hrabať?

            Zdalo sa mi, že som na nevhodnom mieste. Veľmi nerád vynášam súdy, veľmi nerád sa staviam na niečiu stranu, aj keby to mala byť strana ženy, s ktorou spávam. Veľmi nerád robím takéto veci.

„A ty, neverec, čo mlčíš?“ – zrúkla na mňa Margaréta.

„Je to tu,“ – pomyslel som si. Pozrel som na Katku. Vyzerala, že ďalšiu ranu už neunesie.

„Povedz niečo! Pridaj pár tvojich skvostných perál k našej malej modlitbičke!“ – krikom ma popoháňala Margaréta.

Tak som spustil :

„Voľakedy dávno som poznal jedno dievča. Volala sa Zuna. Bolo to milé, zlaté a usmievavé stvorenie ...“

„To si celý ty!“ – netaktne a ironicky ma prerušila Margaréta.

„ ... párkrát sme sa náhodou stretli, párkrát sme si pokecali, až prišlo na diskusiu o láske. Povedala, že neverí v lásku, v jej pretrvanie, že sa desí vzťahov. Radšej vzťah ukončí ešte skôr, ako sa namotá a nebude môcť ľahko vycúvať. Opýtala sa ma, ako som na tom ja. Odpovedal som jej, že láska je to jediné, v čo verím. Odvtedy sme sa nevideli. Nikdy sa už nezjavila, nikdy sa neozvala. Nezostala mi po nej adresa, či telefónne číslo. Podivuhodná a hlúpa zhoda okolností. Bolo to už dávno.“

            Zostalo ticho. Nikto nechápal, nerozumel. Ani ja sám som neveril, že som to povedal. Myslím, že som len chcel byť neutrálny a tak vlastne hovoriť, ale nič k veci nepovedať, nereagovať, nestáť na ničej strane.

            Margaréta postrehla to napätie, ktoré sa zavesilo do vzduchu po mojej reakcii na jej pobádanie. Rýchlo nadhodila : „Ty magor, nerob si z nej srandu!“ Nato sa nahlas, akoby zo srdca rozosmiala. Posluhovačky sa pridali a všetky tri vedno sa smiali na Katke, na mne a možno ani nevedeli, čomu sa smejú. Podíval som sa na Katku. Sklopila zrak a ústa zakryla perinou, pod ktorou sa krčilo jej úbohé telo.

Margaréta vstala od stola a podišla ku mne. Naklonila sa nado mňa, pery prilepila na moje ucho a pošepla mi : „Pekný príbeh, ty milovník. Mal si ma podporiť. Ukáž, nech sa pozriem, či ti stojí.“ Dopovedala a siahla mi rukou do nohavíc.

            „Na chvíľu si odskočíme,“ – informovala svoje spolubývajúce Margaréta. Vzala ma za ruku a tiahla ma aj so stojacim vtákom k dverám. V ruke jej zaštrngotali kľúče. Jeden z nich bol ten od susednej izby. Kočky odtiaľ išli na víkend domov a tak si ho od nich vypožičala. Prezieravé.

            Ráno som sa zobudil ako posledný. Nikam sa neponáhľam, nik na mňa nečaká. Dievčatá práve vykonávali rannú toaletu a okupovali umývadlo a všetky zrkadlá na izbe. Bolo mi treba močiť. Záchody však boli na chodbe a mne sa tam za nimi nechcelo. Napokon ma mechúr presvedčil. Vstal som a len v trenírkach som sa predieral k dverám. Jara a Kamila mi zatlieskali. Už asi po stý raz. Začínali s tým byť trápne. Keď som prechádzal popri Katke, šepla mi : „Ďakujem.“

„Neviem síce za čo, ale prosím.“

„Čo vy dvaja to tu máte?“ – zamiešala sa Jara – Héj, Margie! Kača ti preberá frajera!“ Od okna pricupitala Margaréta, škaredo na nás zagánila a nie veľmi jemne požiadala Katku, aby sa odo mňa pratala.

„To ten tvoj včerajší vymyslený príbeh, čo? Dávaj si na mňa pozor, ty pako! Hovorím ti, dávaj si na mňa bacha! Lebo ti spravím zo života peklo.“

Vždy sa vedela obetovať pre druhých. Nebral som ju však príliš vážne. Vyšiel som na chodbu a zavrel za sebou. Žiarlila ako drak. Napriek tomu spávala s každým, kto s ňou šiel. Robil som jej to isté. S Katkiným Bohom, ak existuje, som už mal vyrovnané účty. Nestarám sa doňho ani on do mňa. Na ničom a na nikom mi nezáleží.