Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte sena ostrí noža
Autor
zvedavec
na ostrí noža
Večer som si líhala do postele s vedomím, „seklo ma“- a tentokrát poriadne.
Ležiac v posteli vnímala som krutú bolesť. Krku.
...Nie, nie ležiac - prehadzujúc sa a celkom neúspešne hľadajúc polohu ktorou sa dostanem z bolestného, drásajúceho tepania - v rytme úderov srdca.
Tá bolesť - cez deň začala. Predtým čudný tlak, pocity na hranici pohodlia, ale pozor: celkom neznáme!
Noc bola pridlhá. S kopijami, nožmi, rytmickým búšením, vyplnená čiernotou a preplnená nevyhovujúcimi umiestneniami tela, deky a vankúša. Presiakla uvedomovaním si jedinej priehlbinky pod kľúčnou kosťou. Lebo práve tam sa stalo tepanie najviac divokým. Bolesť tancovala tanec a jej pohyb sa niesol od krku do ruky (vlastne úplne kdekade), ale najviac síl vrážala do tej priehlbinky pod kľúčnu kosť.
Bolesť tela.
Zatým, nečakane, prišla bolesť strachu...
„Je to nejaká čudná bolesť, to nebude len tak!“
„A je krutá, veľmi krutá! Nikdy ma nebolelo tak, nikdy v tej priehlbinke pod kľúčnou kosťou!. A to ma už „seklo“ veľmi veľakrát!“...
...a niekedy k ránu:
„Možno je to veľmi vážne. Možno je to smrteľné!“ „Možno, možno,... asi tá strašná choroba.
...A následky?! Nemocnica, budem bez príjmu. Z čoho budeme my všetci žiť? Možno to celé potrvá...Ako mám mať šancu vyhrať boj s chorobou, keď nebude z čoho žiť? Teda nevyhrám...neriešiteľné...veď jasné, nebude peňazí ani na pohreb!!!“ „Preboha, ako som im to mohla urobiť?“
...
Ráno som vstala, intuitívne som siahla do domácej lekárničky a vybrala som Acylpyrín. Zapila som ho vodou. Asi o hodinu mi bolo lepšie. Odvtedy som zjedla skoro celé balenie a vždy sa mi uľavilo. Zaujímavé, asi ma predsa len „neseklo“ tak tradične, lebo takéto niečo nezvyklo zaberať. Ale asi predsa len to nebude smrteľné...je mi lepšie.
...
Napriek tomu: keď sa zamyslím, mohlo ma postihnúť aj niečo smrteľné. A v každučkej chvíli môže prísť čosi nečakane vážne. Vidím, iným aj prichádza. Ktovie dokedy môže našej rodine vychádzať, že keď „hádžem mincou“, padne to, čo všetci čakáme?
Tak v akom to svete žijem?
Keď pre prípad, že padne tá druhá strana, naozaj nemám žiadne riešenia? A čo tí, ktorým minca padla v ich neprospech?