...a opäť len o láske...

Chaos...zmätok...beznádej...to sú slová, ktorými by sa dalo opísať moje vnútro.

O čo ide? Samozrejme o lásku. Už viac než rok sa to točí len okolo nej. Akosi sa cez to neviem dostať. Už by som bola najradšej za kopcom, len neviem akým spôsobom sa naň dostať. Všetko je to veľmi zaujímavé.

Chceli sme byť šťastní. Mali sme určité ciele, ktoré sme si vysnívali v hlave, nevšímajúc si ostatné veci. Neviem ako je to u neho, ale ja som si postupne uvedomila, že som spravila jednu veľkú chybu, a to že som nechcela jeho, lež niekoho vysnívaného v mojej mysli. Nebrala som ho takého aký je. Brala som si len to, čo mi vyhovovalo. Ja som mala istý ideál a jeho som chcela podľa toho pretvoriť. Chyba. Teraz si to uvedomujem. Neskoro ale predsa. Keby sa tak dal vrátiť čas. Zabránila by som zlomeniu dvoch sŕdc. Už je ale neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Ostáva fakt jediné a overené skúsenosťami ostatných: čakať. Čakať, až čas všetko vylieči.

Ale aj tak sa v sebe nevyznám. Na jednej strane si uvedomujem, že nech by som ho akokoľvek chcela, my dvaja byť spolu nemôžeme, lenže na druhej strane ho chcem mať stále blízko seba...keby tak na toto existoval liek....

Budem sa jednoducho musieť načiť držať si od neho odstup a neprejavovať svoju túžbu po jeho blízkosti. Prečo je to všetko také ťažké? Už som si myslela, že to mám za sebou, ale nie. Stále sa to vracia a opätovne pohlcuje moje srdce. Bože aké by to bolo jednoduché, keby išlo všetko podľa našich predstáv....keby, keby, keby...ale každopádne musím potláčať svoje vlastné JA a rozmýšľať vždy s chladnou hlavou, lebo inak ďaleko nedôjdem.

Prichádzam do stavu, kedy mám chuť povedať, že mi je všetko jedno, hoci to tak nie je. Ale predsa, je to oveľa jednoduhšie akoby som sa mala nad niečím zamýšľať a chceť s tým niečo robiť...