Slepá cesta.

Vietor vo vlasoch. Áno to bola tá vec, ktorú som mal vždy tak rád. Vietor vo vlasoch,úsmev na tvári,slnko nad hlavou. Sedel som na zástavke uprostred arizonskej púšte a čakal na spoj číslo 155968, ktorý prechádzal touto oblasťou raz za štyri mesiace. Už som tak persne nevedel, koľko tu sedím a vychutnávam si ten vetrík  vo vlasoch,ale súdiac podľa toho aký som mal smäd, som tu sedel aspoň tisíc rokov.>>> Neviem presne,kedy ten autobus išiel naposledy,ale mám taký pocit, že to bolo asi tak pred štyrmi mesiacmi,pretože zhruba pred štyrmi mesiacmi ma tu vysadil jeden arizona buran za to ,že som mu oplul plešinu. Nemohol som inak, keď som sa pozeral na tú jeho plešinu ako schne na tom ukrutnom arizonskom slnku, musel som jej nejak pomôcť. Tak som jej helfol a ten tupec ma po takejto službičke vyhodil zo svojho kadilaku.

No,vtedy som ležal asi tri metre od cesty pod jedným zoschlým kríkom a fičal na LSD(ktorého som mal michodom asi tak na dva mesiace dosť v zásobe),keď v tom okolo mňa po ceste prefrčala totálne zaslizená krakatica, ktorá mala asi tak 15 metrov. No a keďže pravdepodobnosť, že by po arizonskej púšti migrovali 15 metrové ,slizké chobotnice je sakramentsky malá, tak ma len tak napadlo, že práve to mohol byť autobus 155968. Ja som bol vždy človek so silnou povahou a také veci ako 15 metrové chobotnice ma nikdy nedokázali vyviesť z miery.

Premiestnil som sa od kríku ku zástavke, kde bol lepší tieň. Neviem ako dlho mi to trvalo, ale viem že cestu mi spríjemňovali moji priatelia a príroda, ktorá mi vravela :pamätám si ťa Juraj G. , ja si ťa pamätám Jurajko.

Mala hlas ako moja mama keď som bol malinký chlapec. Bolo to krásne a teraz tu sedím ,cítim vietor vo vlasoch a slnko na mojej tvári. Svet je tak krásny až to bolí, keď vidím ako všetci umierajú každý ďen v utrpení.každý ďeň bez vetra vo vlasoch a bez slnka nad hlavou.

.................................................... .... ... ... .. .(65)