Dievcata

Včerajšia noc bola z ríše snov. Manžel mal pravdu, keď mi už týždeň predtým sľuboval, že na svoje dvadsiate piate narodeniny len tak ľahko nezabudnem. Vášnivo sme sa milovali do skorých ranných hodín. A teraz by som dala neviem čo za to, keby som si mohla ešte aspoň pár minút sladko pospať. Čo sa dá robiť. Odkedy ho poznám, mohla by som odprisahať, že nikdy v živote sa nesprával tak živočíšne... Uf. Namáhavo som sa zdvihla  z nášho hniezdočka lásky a pomaly som odkráčala do bledomodrej kúpeľne. Kolená sa mi pri chôdzi podlamovali ako čerstvonarodenému žriebätku. Pohľadom som zamierila na manželovu atletickú postavu a potichu som preglgla. Stále nemáš dosť? Ty nenásytná cundra! v duchu som si vynadala a nechala som toho poloboha nech sa pokojne oddáva zaslúženému spánku. Pomaly som si studenou vodou pretrela rozospaté oči, až som začala nahlas dýchať. Chvíľu som premýšľala, čo si na seba vezmem. Bol to môj prvý deň v práci a tak som musela urobiť dojem. Žeby túto červenú obtiahnutú sukňu? Nie! Vyzerala by som ako lacná štetka z bordelu. Alebo dlhú čiernu sukňu, čo som dostala od svojej staršej sestry k narodeninám? Ani to nie. Je príliš prudérna. Najlepšie by sa hodilo niečo medzi pobehlicou a mníškou. Napokon som sa rozhodla pre snehobielu blúzku, tmavomodrú sukňu, ktorá končila tesne nad kolenami, čierne lodičky na vysokom podpätku a cez plecia som si prehodila bledošedý kabátik. Pre nohavičky a podprsenku som zvolila jednotnú bielu kombináciu. Nenápadným červeným rúžom som si zvýraznila pery, jemne som si čiernou maskarou prešla po mihalniciach a prečesala som si gaštanovohnedé vlasy, ktoré som mala pri krku šikovne zastrihnuté, takže som vyzerala  ako nejaká top manažérka veľkej firmy. Jazykom som si navlhčila dlhé prsty na oboch rukách a opatrne som nimi prešla  po hnedých telových pančuchách, aby mi poriadne priľahli na štíhle nohy. Naposledy som sa na seba pozrela vo veľkom zrkadle, ktoré sme mali zavesené na chodbe a pyšne som sa usmiala. Bola som nadmieru spokojná. Keby som bola chlap, nad ženou ako ja by som neváhala ani minútu. Neznie to veľmi skromne, ale čo už, keď sa zo mňa  stala taká neodolateľná kočka. Súkromná dievčenská škola bola od nášho domu vzdialená asi pätnásť minút pokojnou chôdzou. Okolo novozrekonštruovanej budovy, ktorá ešte pred pár rokmi slúžila ako poliklinika, rástli nízke vyšľachtené stromčeky a kríky. Čerstvopokosený trávnik ešte nestihol od rána vpiť padajúcu rosu. Tesne pred vchodom sa ma ujal sympatický, zhruba šesdesiatročný vrátnik, ktorý ma ochotne zaviedol priamo do riaditeľne. Tam som vyplnila potrebné formality a pekná sekretárka typu barbie mi uvarila výbornú kávu. Pán riaditeľ bol šarmantný muž, nemám síce dobrý odhad na roky a u neho už vôbec nie, ale pravdepodobne mu tiahlo blízko k štyridsiatke. Bol veľmi milý a všetko mi trpezlivo povysvetľoval. V duchu som sa posmiala nad barbie sekretárkou. Predstavovala som si ju ako veľkú hračku, ktorá má na chrbte nádobku na tuškové batérie a malé tlačítko, ktoré keď uvedieme do chodu, tak bez slova roztiahne opálené štíhle nôžky. Podľa môjho názoru pán riaditeľ bol v duši stále malým chlapcom, či lepšie povedané dievčatkom a občas sa s barbie rád pohral. Zelené tlačítko na chrbte sa mi zdalo pri tom už dosť vyšúchané. Z toho sa dá usúdiť, že barbie sekretárka bola všeobecne obľúbenou hračkou v celom učiteľskom zbore ( s ktorým som mala o pár minút neskôr tú česť zoznámiť sa ) a to nielen u mužského pokolenia...

Keď som predstúpila pred svoju triedu, bola som poriadne nervózna. Dievčatá reagovali na môj príchod rôzne. Niektoré hanblivo sklonili hlavu smerom k zemi, iné sa predháňali v drzých poznámkach a boli aj také, čo sa len mlčky usmievali.

 Potichu som sa predstavila, na čo miestnosť reagovala miernym šumom.

Ukazovákom na prvavej ruke som poklepala po katedre. Porozhliadala som sa po triede a snažila som sa zapamätať čo najviac tvári. Dievčatá boli v prvom ročníku, mali nádherných šestnásť, boli teda v plnom rozkvete. Nemohla som sa na ne vynadívať. Snažila som sa rozpamätať na časy, keď som bola ja sama v ich veku a smutne som si povzdychla. Pomaly som sa posadila a otvorila som triednu knihu. Postupne som začala čítať mená a keď prišiel na niektoré z dievčat rad, mlčky sa postavila. Niektoré sa snažili prispieť aj nejakou tou vtipnou poznámkou, aby sa predviedli pred kolektívom, ale inak všetko prebehlo bez najmenších ťažkostí. Potom som ich oboznámila s tematickým plánom, povedala som im, akú mám   predstavu o hodinách, na ktorých sa budeme spolu stretávať, o tom, že slovenčina je dôležitý predmet, ktorý netreba v žiadnom prípade podceňovať a že keď budú mať nejaký problém, môžu ma kedykoľvek vyhľadať. Dvere a srdce mám vždy otvorené. Moja prvá hodina sa skončila a s ňou akoby sa odbúrala aj veľká tréma. Rozhorúčenú a červenú tvár som si schovala do dlaní a pretrela som si spotené čelo. Vošla som do zborovne, kde sa zdržovali prevažne pedagógovia mladšieho a stredného veku. Rýchlo som do seba naliala horúcu kávu a utekala som na ďalšiu hodinu...

Neskoro večer, keď sa vrátil manžel z práce ( ak by to niekoho zaujímalo, bol bankovým úradníkom ), dlho do noci som mu rozprávala o svojich pocitoch z prvého dňa, až to napokon dlhšie nevydržal, pritlačil mi ukazovák na vysušené pery a vyhrnul kvietkovanú nočnú košeľu...

                                                                                                                       2. september

2. september

( 19. 3O )

Dnes ráno som takmer zaspala na hodinu. Stalo sa mi to vôbec po prvýkrát. Prázdniny ešte robia svoje. Bola som zvyknutá do noci pozerať telku a vstávať až okolo obeda. Ešte že o tom nevie mama. Dúfam, že môj podarený brat ma nebonzne. Je len siedmak a houby vie, čo je život. Ozaj, aby som nezabudla, dostali sme novú slovinárku. Namiesto tej starej bosorky, čo šla chvalabohu do dôchodku. Vyzerá v poho, ale to vieš, milý môj denníček. Na začiatku sa všetky tvária ako najlepšie priateľky, aby z teba vymámili tajomstvá a potom sa na teba nakoniec aj tak vyprdnú. To len tak mimochodom. Nechcem ju však už vopred odpisovať. Možno je to super baba. Veď napokon uvidíme. Zase som pribrala. Vážim už hrozivých 58 kíl. Ale čo mám robiť, keď mi tá čokoláda tak strašne chutí? Ty ma však určite pochopíš, milý môj denníček hriešniček. Stanka Bieliková, vieš tá o ktorej som sa ti už zmienila, teda učenie nič moc, ale inak je v poho. Tak tá sa dnes chválila, že to urobila nejakému chalanovi na diskotéke ústami. Dokonca sa ani nezamkli! To je čo? Vraj sa jej vyprskal rovno medzi prsia. Fuj, to musel byť ale prasák. Ja som to zatiaľ ešte s nikým nerobila, ale niekedy mám na to chuť. Dnes, keď som sa vrátila zo školy, tak som si stiahla nohavičky a skúšala som si tam dať ceruzku. Predstavovala som si, že je to penis toho slávneho speváka, teraz si nespomeniem na jeho meno, ale ty milý môj denníček určite vieš koho myslím. Už som skoro bola, ale potom zazvonil môj podarený brat a bolo po predstave. Teraz mi je ľúto, že som na neho kričala, nemohol predsa za to, že sa domov vrátil akurát v najlepšom, ale keď to bolo také úžasné. Celý predok nohavičiek som mala mokrý. Niekedy som nahnevaná, že chodím do čisto dievčenskej triedy. Občas sa so spolužiačkami smejeme, že sa z nás stanú do maturity  vášnivé lesbičky. Ale to len tak srandujeme. Hoci Monika Medíková sa dušovala, že ona už raz, keď sa opila so svojou najlepšou kamarátkou zo základnej školy na chate u rodičov, tak si vzájomne vylízali mokré kundičky. Nikto ju samozrejme nebral vážne. Mirka Balíková  povedala, že jej uverí, ak s ňou pôjde cez prestávku na vécko a vopchá jej prostredník do prcinky. Samozrejme, že Monika sa začala vyhovárať a tak sa celá akcia skončila fiaskom. Bože, som taká nadržaná, že si mám chuť vopchať prostredník do dierky a poriadne sa vyprstovať. Asi budem pre dnešok končiť, milý môj denníček hriešniček, lebo už nebudem mať ani jedny nohavičky suché...