Tvojsejovci

Kde bolo – tam bolo, v jednom malom, priam bezvýznamnom kráľovstve žili celkom obyčajní ľudia. Vo východnej časti tohto kráľovstva bývali manželia Fraňo a Lora Tvojsejovci. Fraňo bol bývalý trubadúr a veľký milovník vína. Lora pochádzala z bohatého šľachtického rodu a zlaté dukátiky sa jej vďaka intrigám a rôznym špekuláciam úspešne hromadili v drevenej truhličke. Jedného dňa obaja sedeli pod oknami svojho kráľovstva, opaľovali si zvráskavené telá a popíjali čistú pramenistú vodu z horských bystrín.

„Lora, práve som dostal vynikajúci nápad“ povedal znudeným hlasom Fraňo. „Vyhlásime súťaž o najväčšieho hlupáka v našom kráľovstve. Prvá cena bude dajme tomu dva milóny dukátov. Uvidíš, ako sa sem tí tupci poženú. Do finále postúpi povedzme dvanásť kandidátov, čo nás dokážu najväčšmi rozosmiať. Tí sa potom na pár týždňov presťahujú do nášho zámku.“

„Fraňo,ty si sa načisto zbláznil,ak si myslíš, že sa budem s tou chamraďou deliť o spoločné komnaty“ zhrozila sa Lora.

„Počkaj, počkaj. Nechaj ma dohovoriť. Samozrejme, že nebudú bývať s nami. Napcháme ich jednoducho do chlieva medzi prasce. Prasce medzi prasce. Nemám pravdu?“

„Dúfam, že to naše svine tých pár dní vydržia“ povzdychla si Lora.

„A ktoré máš teraz na mysli?“ zasmial sa Fraňo a pokračoval ďalej. „Naši oddaní sluhovia budú tú chmraď dvadsať štyri hodín denne sledovať a o všetkom nás dôkladne informovať. Raz za týždeň sa potom vykloníme z veže a zberba z celého kráľovstva rozhozhodne intenzitou svojich hlasiviek o vypadávajúcom. Len si predstav, kde všade budú o nás hovoriť.“

Lora sa na dlhú chvíľu zamyslela, zvrchu sa pozrela na poddaných, až napokon na zvráskavenej tvári vykúzlila široký úsmev.

„Ešte sa musím dohodnúť s tým fúzatým hajtmanom Perčíkom, aby vybral štyri miesta v kráľovstve, kde sa bude súťažiť, a aby sa postaral o povolenie pre chamraď, nech možu sledovať, čo sa deje pod našimi oknami. To bude určite len formalitka“ mávol rukou Fraňo a spokojne si šúchal dlane.

Už o pár dní sa začali schádzať poddaní z celého kráľovstva, aby sa uchádzali o priazeň Tvojsejovcov. Veľkí, malí, tuční, chudí, pekní, škaredí, bohatí aj chudobní. Niektorí hltali žiletky, iní si rezali rany na tele a sypali do nich soľ, další sa vyzliekali do naha a Fraňo s Lorou sa výborne zabávali. Celé to uvádzal populárny kráľovský šašo Pivo Rozdelil.   

Prišiel deň vyhlásenia výsledkov.

„Počúvajte, chamraď jedna. Ja a tuná Lorika, hlavy pomazané sme vybrali dvanásť z vás, ktorí budú mať tú česť bývať v našom zámku ako odmena za to, že ste sa dokázali tak úžasne ponížiť. Takže tými šťastlivcami sú: Sedliačka s veľkými kozami zo západnej časti kráľovstva. Odteraz budeš Mliekárkou nazývaná. Kováč zo strednej časti kráľovstva. Pre tvoje veľké uši Lopúchom si bol práve menovaný. Remenár z východnej časti kráľovstva. Pre tvoju smrteľne bielu pokožku a vychudnutú postavu Smrťáčikom si sa práve začal nazývať....“

Finalistov odviezli zlaté koče s párom čiernych koní až pred dvere kráľovského zámku. Súťažiaci netrpezlivo prestupovali pred hlavným vchodom a čakali, kedy ich uvedú manželia Tvojsejovci dovnútra. Fraňo si obliekol vojenskú uniformu a Lora sedliacky kroj. Kráľovský šašo Pivo Rozdelil sa snažil o vyvolanie dobrej nálady. Všetci boli mierne zaskočení.

„Teraz vás tuná s Lorikou zavedieme do vašich nových príbytkov“. Aké však bolo sklamanie súťažiacich, keď uzreli chliev plný prasiat. Fraňo narýchlo dovliekol suchú slamu a s úsmevom vyzval finalistov, aby si spravili pohodlie.

„Ale my sme si mysleli, že budeme bývať na zámku“ sklamane si povzdychol Smrťáčik.      

„Na to zabudnite, chamraď jedna. My sme povedali, že budete bývať pri zámku“ opravila ho Lora.

„Ako sa budete o seba starať, je už vaša vec. Každý týždeň jeden z vás poputuje naspäť medzi bedač. O tom rozhodnú hlasivky ľudí, čo budú stáť po oknami. Teraz ešte vyberieme takzvaného jokera. Bude to trebárs Mliekárka“ rozhodol Fraňo. Poď s nami do zámku a všetko ti vysvetlíme.“

„Je ťa tam škoda, taká šumná dievčinka“ usmial sa Fraňo a ponúkol jej, nech sa usadí na koberec. „Ty nás budeš celý týždeň obsluhovať a za to ti tuná s Lorikou zaručujeme, že sa v súťaži udržíš minimálne do nasledujúceho kola. Ak budeme s tebou spokojný, zostaneš u nás aj naďalej, ale ak nie, poputuješ naspäť do chlieva medzi svine“ zasmial sa Lorin manžel a spokojne si odpil z pohára.

„Takže, keď ťa požiadam, aby si mi poškrabala gule, tak mi ich poškrabeš. Keď ťa vyzvem, aby si vyfajčila môjho panského vtáka, tak mi ho vyfajčíš. A keď ti tuná Lorika prikáže, aby si jej vydrhla nohy, tak jej ich vydrhneš. Je ti to jasné?“

Mliekarka mlčky prikývla.

„Dobre. Teraz ti ukážem tvoju komnatu...“

Ako dni pribúdalo, súťažiacich bolo naopak stále menej a menej.  Konečne nadišiel dlhoočakávaný deň, kedy mali korunovať najväčšieho hlupáka v kráľovstve a zároveň mu odovzdať odmenu dva milióny dukátov. Ak mám povedať pravdu, už si ani nepamätám meno víťaza. Vlastne skutoční víťazi boli dvaja. Obaja mlčky predstúpili pred poddaných. Fraňo mal na sebe dlhý čierny plášť a Lora bledoružové šaty vyšívané zlatou niťou.

„Tak ste sa konečne dočkali, chamraď. Svojimi hlasivkami ste si zvolili najväčšieho hlupáka spomedzi vás. Teraz tuná s Lorikou nasadíme vášmu novému kráľovi korunu, odovzdáme mešec peňazí a dokonca sa mu aj pokloníme. Buď pozdravený kráľ hlupákov. Vaša tupá eminencia, somár nad všetkých somárov“ vítal Fraňo nového kráľa a niekoľkokrát sa poklonil hlboko k zemi. „Ahá, dokonca mu od šťastia tečú slzy“ volala Lorika a ľudia nadšene tlieskali. Tie slzy, to je asi jediné, čo si z celej korunovácie ako - tak pamätám. Určite však viem, že od sĺz šťastia to malo na míle ďaleko. A vedeli to aj manželia Tvojsejovci. Veľmi by som chcel, aby celá súťaž upadla čo najskôr do zabudnutia, aj keď to určite ešte chvíľu potrvá. Ale nato sme si už v našom kráľovstve bohužiaľ zvykli... No nemam pravdu?