hallo

Rozprávka o začarovanom kolese

Áno, povedal prvý filozof, všetečný ctiteľ samých múdrostí, z istej pozície, tvrdiť by sme mohli, ze o niečom sa nedá vypovedať nič absolútne, že nič nie je absolútne. To je podstatou tej staronovej módnej viery relativizmu, ale absolútno tu stále akosi behá naokolo aj tak, prežíva a čaká svoju chvíľu, kedy ono bude popierať existenciu niečoho mimo neho, niečoho, čo je úplne slobodné od jeho absolútnej podstaty, teda absolútna. Teda, teraz pojem absolútnosti nie je v móde, nemá za sebou podporu masy čistého neprotirečiaceho priemeru, ktorej v jednote je sila. Ale aj tak sem-tam niekde sa zjaví aj keď len v náznaku, a náznak ten vyvoláva pocit obrovskej ututlávanej sily, sily neprestať existovať. Uvediem ti jeden príklad milý Sugescius. Naša staronová móda relatívne abslolutizovať relativnosť, vraví: -Na ten istý predmet je možné dívať sa z inej strany veľa veľa viac ako práve z jednej, že milý Sugescius, takže práve ten jeden predmet môže byť videný veľmi veľmi veľmi rôzne rôzne rôzne. Čo robíš Sugescius, potom trepem a sttrepem. Že nič? Tak buď ticho. No..Ak sa teda dívaš na ten istý predmet vždy z inej strany, alebo uhla teda, a pri zmene uhla, alebo strany teda, nebudeš vedieť, že si zmenil práve len ten uhol, stranu, a nie predmet tvojho skúúúmavého pohľadu, mohol by si neveriť, že si sa díval vždy a znova na tentýž predmet, hmm? Je tak? Nespi a dolej. To je teda tá naša podstata relativizmu, závisí na tom, ktorý uhol, stranu si zvolíme, ako uvidíme a v co uveríme, ze sa na to pozeráme, nie? Mlčíš, svedčíš, no ja sa, milý Sugescius pýtam /prevažne sám seba/, nebude to tá istá dyňa, nech sa na tú dyňu pozerá bárs aj hocikoľko nosov z hocikoľkých strán, uhlov i? Tá a tatáž dyňa jest to, nó? Aby som sa však vrátil, trošku zakľukatil vzad, tento príklad totožnosti dyne nepôsobí v dobe módnej relativistickej viery nepôsobí priam „pocitom obrovskej ututlávanej sily“ tak, aby to vyvolalo nejaký hlas, či ohlas, neklaš. Pre mňa za mňa sviniam dyňu, ale co ak sa pri spoločných masových neprejavoch súhlasu s relatívne absolútnou teóriou relativizmu, spoza stĺpa vystrcí a ozve sa ozvena: Smiať sa z nešťastia človekovi do tváre i za chrbtom je..umlčaná šumom šumom pier a polohlasných nedokončených viet, znenazdajky dokončí, svedčí o jedinom možnom nepohľade, na toho, kto zasmial sa, pretože, ak smial sa neúprimne, len tak, aby nieco zasmial do vetra, nehodí sa snažiť sa uprieť okami do poloriedkeho riedkava, no ak od srdca sa zasmial ten, az tak, ze si to aj zopákne, aby sa aj za pupok mohol dotknúť, potom ten je..absolútne zdegenerovaný, len pre výskum pri živote udržiavaný poloorganizmuz, nevedome hopkajúci k vyšším cieľom kojota kojotožravého. Tak nejak rozprával mi svoje názory na dané veci môj strýc, ten, ktorého prehlásili za neexistujúceho, ale ja som dokázal jeho existenciu svojou obetou, dokončiť kotrmelce po začarovanom kruhu spolu s mojou obeťou.