Nepamätám sa

Nič veselé. Steny sú čiernočervenej farby a podlaha je pokrytá mokrými blatovými stupajami. V celom bare je prítmie a dym si tu už všetci pletú so vzduchom. Ja a Rýman sedíme v jednom z boxov. Na stole máme pivo, ale uhýbame si z domoviny ukrytej pod stolom. Téma nášho rozhovoru je asi nie príliš zrozumiteľná bežnému poslucháčovi.

Pred príchodom do Pekla sme u Rýmana pojedli muchotrávky s lisohlávkami, točili sme to na kameru, okolo nás behali Rýmanove vypustené škrečky a Martin, ktorý vošiel do bytu, bol nútený pred nami ujsť. Ležal som pod stolom a pozoroval mikroskopické bublinky slín, ktoré mi podchvíľou prskali z úst ako z bublifucku.

Medzi stenami Pekla sme teda zabíjali svoje mozgové bunky a detaily z tej situácie si príliš nepamätám. Z toho obdobia si vlastne celkovo na veľa vecí nespomínam. Sú to také útržky, výkriky z tmy. Žil som vtedy ako zviera. Vypil by som aj mŕtvemu z ucha a môj mozog dostával zabrať pod vplyvom rôznych látok. Pamätám sa, ako k stolu prišlo nejaké úbohé dievča a niečo na mňa rozprávalo. Pozeral som na ňu a prikyvoval hlavou, odpovedal, jednoducho som s ňou komunikoval. Na tom by nebolo nič zvláštne, ale keď odišla som si uvedomil, že po celý čas nášho rozhovoru som mal na ušiach slúchadlá naplno burácajúceho discmana a v bare bol už bez toho hluk ako sviňa. To ma presvedčilo o tom, že to čo sa so mnou deje, asi nie je v poriadku. Vstal som, potom si už pamätám iba hroznú paranoiu voči celému absurdnému svetu a následný útek von.

Ulica bola tmavá, chodili po nej ľudia, ktorých som si nevedel zaradiť, keďže som si nebol istý nočnou hodinou. Isté bolo len to, že som potreboval byť niekde sám a poriadne sa z toho všetkého vyvracať. Vracanie bolo vždy moja špecialita. Väčšinou som vracal sám seba a všetok ten hnus, ktorý som v sebe počas raušu objavil. Takže v podstate duchovná záležitosť. V osemnástich, alebo devätnástich vám to velice prospieva. Takže som prevracal celú jednu etapu svojho života. Takže to by mohol byť aj dôvod, prečo teraz tak často odpovedám „nie“ na ponúkanú trávu, alebo LSD, alebo cokoli. Občas sa síce ešte stane čokoľvek, ale už je to pohodička. Vtedy som si myslel aké to je skvelé a aký som úžasný, ale v podstate som sa cítil na piču. Za nič som nebojoval, pretvaroval som sa, ale budiž. Bol som iba dieťa. Hľadal som sa a vlastne sa hľadám doteraz.

Našiel som takmer po slepiačky nejaký strom v parčíku a zložil som sa podeň. Sediac v tureckom sede som to zo seba dostával von. Kúsok po kúsku. Každá zlá myšlienka bola jedna šabľa. Šabľa za šabľou. Bol to stav mysle, v ktorom som sa nemohol oklamať žiadnym predstieraním. Každé klamstvo bolo automaticky odhalené a hneď po ňom nasledovala grcka. Triasol som sa pod tým stromom a modlil sa, aby to už skončilo. Jediný, kto so mnou súcitil bol ten strom a zem na ktorej som sedel. Pointa všetkého vždy prišla až na záver, keď už nebolo čo vracať a ani prečo. Pozbieral som svoje ostávajúce sily a tmavými uličkami, maskovaný kapucňou na hlave som sa čistý doštrachal k domu a zapadol do mäkkých teplých a dobrých perín.

Teraz tu sedím, popíjam plechovkové pivo a píšem tieto riadky. Dúfam, že nikoho z vás teraz nič netrápi a nebolí a ak vás niečo bolí, napíšte to!

---