O zrodení duše

Modrá, červená a žltá sa po dlhom blúdení v nekonečnosti v jednej chvíli, ktorá sa volá Zrodenie, zrazili a vyvolali elektrický šok. Vzniklo ohromné elektrické pole, ktoré zo vzdialených krajov nekonečnosti priťahovalo a pohlcovalo častice neznámeho zloženia. Táto magická a tajomná zmes modrej, červenej a žltej po prijatí fantasticky neznámych častíc-veľkých a drobnučkých-bez vlastnej vôle začala produkovať známe častice vôní, zvukov, tvarov a chutí. Žlté vône púpavy, červené zvuky slávikov a modré tvary obrovských vôd. Červená, modrá a žltá, kvôli ohromnej sily príťažlivosti začali aj navzájom pôsobiť. Pri každom ich zraze do nekonečnosti vyletela hŕstka elektrónov, nosiacich so sebou farbu, vôňu, zvuk, tvar a chuť. A pri každom zraze vyžarovali nové farby-zelenú chuť kyslých uhoriek, oranžový tvar slnka, fialový zvuk zvončekov, hnedý tvar pôdy, čiernu vôňu smrti. Tak vznikol koniec, predtým ako vznikol sám začiatok.

Dlhý čas nevznikalo nič. Oddelené hŕstky elektrónov sa vznášali v nekonečnosti a vpíjali do seba lúče, ktoré vyžarovala otáčajúca sa zmes červenej, žltej a modrej. Keď sa jedna hŕstka elektrónov, obviazaná farbistou vôňou, veselou chuťou, okrúhlym zvukom a belasým tvarom nadostač nasýtila lúčov z červenomodrožltej zmesi, udial sa zázrak. Hŕstka sa premenila v guľu-kompaktnú, pozostávajúcu z vlastných zmesí farieb, vôní, chutí, zvukov a tvarov, vyžarujúcu vlastné lúče do nekonečnosti.

Dlhý čas jestvovali iba dve zvláštne zmesi-pôvodná a novoutvorená. Proces nasýtenia sa odohral aj u iných hŕstok elektrónov. Pomaly, ale iste vznikali nové a nové, fantastické a unikátne gule, pyramidy, kocky, kvádre, valce...Každá vyžarovala svoje lúče do nekonečnosti. Ale aj proces vzniku týchto tajomných, neznámych telies mal svoj koniec. Novoutvorené telesá na rozdielnych vzdialenostiach od pôvodnej zmesi boli v pokoji.

V jednom zázračnom okamihu, ktorý trval milióny svetelných rokov, udiala sa osudná udalosť. Všetky lúče zo všetkých novoutvorených telies a z pôvodenej zmesi sa na jednom veľmi dôležitom mieste v nekonečnosti-stretli! Stretli sa a skrížili, vyvolajúc pritom oslepujúci výbuch. Ale ďalej nič. Všetky boli akoby lapené do klietky, nehli sa z toho dôležitého miesta dlhší čas.

Z najvzdialenejších častí nekonečnosti, z častí, v ktorých nebolo zvesti o Zrodení, pohla sa najdokonalejšia zmes častíc pomenovaná Cit. Dlho sa vznášala v magickom priestore nekonečnosti, iba máličko sa pohybujúc k cieľu-k miestu stretnutia zmeravených lúčov. Po tom dlhom a vopred presne určenom čase prišla táto dokonalá zmes celkom blízučko ku dôležitému miestu. Lúče sa ešte vždy nehýbali. Posledné zrnko energiou nabitého piesku v hodinách nekonečnosti pomaličky sklzlo dolu a osud bol splnený. Zmes pomenovaná Cit prešla aj posledné čiastočky dráhy a vošla do stredu skrížených lúčov. A v tej chvíli všetky lúče a všetky farby, vône, zvuky, chuti a tvary, ktoré v sebe niesli zmizli v ústrednej zmesi menom Cit. Ale to nebol žiadny koniec. Táto dokonalá zmes sa pomaly začala vyparovať a čiastočky pary v sebe niesli farbu, vôňu, zvuk, chuť alebo tvar. Okolo zmesi vznikol obal, ochranný obal z drobnučkých častíc pary-zelených, modrých, sladkých, hlasných, zvonivých. Zmes sa prestala vyparovať a to, čo v nej zostalo sa upokojilo.

Nekonečnosť čakala. Čakala na vopred určenú chvíľu. A tá chvíľa prišla. Obal okolo jadra Citu praskol, častice sa tak rozleteli, aby sa nikdy viacej nestretli. A jadro začalo žiariť tenučké lúče, ktoré sa pomaly ovíjali jeden okolo druhého. Jadro pomaly mizlo, premieňajúc sa na tenučké lúče, ktoré sa po ovinutí zmenili na najjemnejšie, najsladšie, najtichšie nite. Keď jadro celkom zmizlo, nekonečnosť zamĺkla. Vtedy sa z nití zrodila duša.