Kral verzus dolnik

Nikdy by som nebol povedal, kam ma až dokáže dohnať zúfalstvo. Pomalými krokmi som vyrazil  k  Bielemu jazeru, ktoré sa nachádzalo len pol kilometra za našim mestom, smerom na juhozápad. Nechcel som byť v posledných okamžikoch svojho života ľuďom na očiach. Naopak, bol som pevne rozhodnutý s tým v čo najväčšej tichosti skoncovať. Zrátal som si všetky plusy a mínusy a to definitívne rozhodlo. Vo vrecku som nahmatal fľaštičku s jedom, pretože na ranu pištoľou, alebo prebodnutím dýkou som bol príliš zbabelý. Cestou som stretol akéhosi zarasteného muža v otrhanom plášti. Z rukáva nenápadne vytiahol balíček kariet a rezolútnym gestom mi naznačil, aby som si sadol na vyhriaty kameň. Bez slova som poslúchol. Potom mi podal tridsaťdva čistých novučičkých listov a kázal mi ich zamiešať. Keď som bol hotový, karty som vrátil naspäť do jeho starých mozoľnatých dlaní.

„Teraz vytiahnem červeňového kráľa“ zašepkal, privrel oči a po chvíli mi ukázal ním zvolenú kartu. Skutočne to bol červeňový kráľ.

„Naučte ma to“ poprosil som ho a on sa tajomne pousmial.

„To predsa nie je žiadne kúzlo. Celé tajomstvo spočíva v sebadôvere. Keď chcem vytiahnuť červeňového kráľa, tak ho vytiahnem. Tu máš. Zamiešaj ich ešte raz a hoď ich na zem. Opäť vytiahnem tú istú kartu.“

Veľmi som tomu síce neveril, ale napokon som poslúchol. A skutočne. Tajomný tulák vytiahol červeňového kráľa.

„Na, tu máš, skús si to“ podal mi nanovo zamiešané karty a ja som automaticky privrel oči.

„Vytiahneš červeňového kráľa“ zašepkal a nechal ma, nech sa môžem nerušene sústrediť.

„Odkryl som mnou zvolenú kartu a sklamane som ju nechal padnúť pomedzi prsty.

„Zelený dolník. Doriti. Posral som to. Podobne ako celý môj život. Nič mi nevychádza. Som taký idiot!“ reval som a zúfalo som kopal do kameňa, na ktorom som sa ešte pred chvíľou pokojne vyhrieval.

„Sadni si. Už som ti predsa povedal, že je to celé len o sebadôvere. Poriadne sa sústreď a zvolíš si správne.“

Starý tulák mi znovu trpezlivo pomiešal karty a vložil mi ich do dlaní. Zhlboka som si vydýchol, privrel som oči a úplne som odľahčil svoju myseľ. Keď som sa konečne rozhodol pre osudnú kartu, pomaly som sa vrátil do reality.

„Červeňový kráľ“ skríkol som a nadšene som podskočil. Pre istotu som pokus ešte trikrát zopakoval a zakaždým úspešne.

„Nezabudni,celé je to o sebadôvere“ zašepkal starý tulák a balíček kariet schoval naspäť do rukáva. „Teraz sa vráť domov a pamätaj na to, že život je ako červeňový kráľ. Nevyspytateľný, ale s možnosťou správneho výberu. Môžeš  sa rozhodovať podľa seba, len si musíš veriť. Musíš si veriť....“

Potom sa kamsi vyparil. Vybral som fľaštičku s jedom a hodil ju medzi husté kríky. Len som sa nedozvedel ešte jednu vec. Čo keď sa rozhodnem namiesto kráľa vytiahnuť žaluďovú osmičku? Alebo guľové eso? Bude to fungovať aj vtedy? Kto vie...Ako povedal ten starý tulák. Život je nevyspytateľný.

Vonku sa medzitým poriadne ochladilo a tak som si vopchal ruky do vrecka. Náhodne som pri tom nahmatal obšúchanú sedmovú kartu z dátumom výroby 13. 8. 1865. Bol  to zelený dolník.. Skoro som spadol z nôh. Jeho portrét sa totiž na nerozoznanie podobal na muža v otrhanom plášti...