Dúhový cestovateľ

Viezol som sa na Ealing Brodway. Dúfam že to bolo tam. Metrom. A červenou.
Myslím, že som sa tam ani nepokúšal dostať. Myslím inak ako metrom. Ak som vo väčšom meste tak mi to tak nejak prichodí. Teda len metrom alebo pešky.
Ten deň som bol unavený. Spomínam si presne. Bolo horúco, veľmi horúco a tak som, ako mnoho krát predtým sadol do predposledného vozňa na trase červená. Predposledné a posledné vozne mám rád. A asi aj najradšej.
Tak som sedel a viezol sa. Dosť často sa takto vozievam. Niekedy aj cielene, ale častejšie bezcielne. Vtedy to bolo tuším cielene. Do stanice Ealing Brodway.
V cieľovej stanici som prestúpil. Z červenej na modrú. A potom na šedú.
Keď ma začali bolieť oči presadol som na čierny Northern. Z neho ma prestali. Vždy prestanú.
Rozbolí ale hlava. Je to vždy rovnaké. Každú nedeľu rovnaké. Je to druh schválnosti. Ale viem čo s tým. Presadnem na ibuprefonovo - ružovučký Hammersmith. To je potom jazda. To je jazda!
Na hnedej mám oproti sebe  spoločnosť. Vždy. Aj vtedy som mal. Sadajú si oproti mne černosi. Majú radi hnedú linku a predposledné alebo posledné vozne.
Toho dňa si spomínam na mladú ženu. Viezla sa oproti mne hnedou linkou. Celý čas sa na mňa smiala. Smiala sa tak, ako to vedia len černošky. Mala krásne biele zuby. Tie zuby som jej, ak si dobre pamätám, celý čas tajne závidel.
A mladá žena sa vyciera, ukazuje mi tie svoje krásne zuby v úsmeve aký majú len černošky.
A sedí, sedí oproti a vytlieskáva si  melódiu. Nepoznal som ju. Tú melódiu. Hrala jej v  sluchádkach, veľmi malých, čo mala.
Potom, potom sa na mňa pozrie a začne sa smiať. Chichúňa sa tá mladá černoška, chichúňa sa tak, že som zneistel. To hádam aj na mne sa takto...rehoce, pomyslím si a neviem čo urobiť.
Veľa krát som touto linkou cestoval, ale toto. Toto sa mi ešte neprihodilo.
A už som bol vtedy rozhodnutý. Vedel som už, pre seba celkom isto, že na nasledujúcej stanici vystúpim. Nech je akákoľvek. Aj moja neobľúbená. Nevedel som len, či si mám ešte predtým presadnúť. Predtým ako výstupim.  Nakoniec, myslím si, ešte sa urazí, a tak som nechal tak ako bolo.
V takejto svojej nervóznosti som teda ostal sedieť oproti  usmiatej černoške až dovtedy, kým to celé, celá tá vlaková súprava nezastala.
Potom sa mladá černoška s krásnymi bielimi zubami postavila, zároveň so mnou sa postavila, chytila ma za rameno a tak mi...vraj som dúhový cestovateľ, povedala.
Ja som sa usmial, nie tak pekne ako ona, neviem prečo poďakoval a prestúpil som na svetlomodrú. Na Victoriu...