láska...

Láska…

Zomrel človek, do ktorého som bola zaľúbená snáď najviac v  živote.

V jeho prítomnosti som kedysi nevedela nič robiť normálne a ak sme boli spolu hoci i v obrovskej závodnej jedálni – a nie pri jednom stole - triasla sa mi ruka tak, že som nebola schopná dopraviť jedlo ku svojim ústam...takú zaľúbenosť som neprežila nikdy predtým a nikdy  viac.

Neopätovane...

Zdalo sa mi spočiatku,  že nástup na to pracovné miesto, do tej kancelárie mi  bolo  súdené! A po čase som nadobudla dojem, že som svoju úlohu v plánoch Prozreteľnosti predsa len - hoci  mnou neželaným spôsobom – splnila.

Moja rovnako mladá kolegyňa bola, myslím že len mojím obrovským záujmom vyburcovaná, a začala si objekt môjho záujmu všímať – a onedlho sa zosobášili...

A potom som sa vydala i ja. A temer naraz sme otehotneli.

Neustále ma počas tehotenstva prenasledovali rôzne prechladnutia. Moja „láska“, ktorá sedela so mnou v kancelárii, ma strašila a  aj veľmi vystrašila tvrdeniami, že takéto ochorenia sa s veľkou pravdepodobnosťou prejavia na zdraví môjho nenarodeného dieťaťa...môj kolega mi predkladal dôkazy a mne to pripadalo kruté...

Dlho potom som sa dozvedela, že sa mu vtedy narodilo hluchonemé dieťa. Z tehotenstva, ktoré prebiehalo – v poriadku.

Nič také som nechcela, nič také som nepriala...

Nejaká averzia však ostala. A včera som to precítila.

Včera mi bývalá kolegyňa oznámila, že zomrel. Po ťažkej chorobe. A mnou to nepohlo! Dokonca som si na toto všetko spomenula. Hoci osudy i oveľa menej blízkych viem precítiť.

Zisťujem, že to bola sice veľká zaľúbenosť - ale naozaj nie - láska.