BEZ LADU A SKLADU

O skupine BEZ LADU A SKLADU (BLAS) existuje až neuveriteľne málo informácií. Čo je samozrejme veľká škoda, vzhľadom na to, aká kapela to vlastne bola. Keď sa človek snaží o nich niečo zistiť a použije dneska najviac využívané médium na hľadanie informácií – internet, tak výsledok hľadania bude veľmi skromný. K relatívne použiteľným a informatívnym stránkam patria dve s fotografiami skupiny, a to http://www.netberg.sk/neuropa, kde sa nachádzajú fotografie z koncertu, ktorý bol odohraný v rámci rozlúčkového turné 24. 11. 2000 v Žiline, kde hrali aj BLAS aj NEUROPA, a stránka http://mojweb.sk/FotoBezladu, kde sú archívne fotky Juraja Bartoša, keď boli BLAS ešte mladí. Potom je tu ešte samozrejme klasický supermusic.sk (a jemu podobné stránky), kde sú texty na asi polovicu z ich piesní a pár akordov. Na posledne spomenutom boli ešte pred istou dobou aj odkazy na iné stránky, ktoré mali niečo spoločné so skupinou BLAS (bola medzi nimi napríklad aj jedna, ktorá informovala o dvornom textárovi BLAS Ľuborovi Benkovičovi), ale tieto sa k dátumu písania tohto textu (06. 07. 2005) na „supermusicu“ už nenachádzajú.

Na STV asi raz za rok ukážu hodinový postrihaný rozlúčkový koncert zo 7. 12. 2000 v PKO, čo je asi jediný dokument, ktorí sa v televízií dá o BLAS zhliadnuť. No a týmto sme asi tak vyčerpali obšírny výber informácií o tejto kapele. Pretože skupina BLAS patrí k slovenským undergroundovým legendám, určite si nezaslúži takéto informačné manko. Preto som sa aj rozhodol pozliepať z rôznych zdrojov krátku biografiu a hlavne napísať na ich tri albumové počiny recenziu.

Biografia skupiny Bez ladu a skladu

„Prišli takí ušatí chalani a jedno nezletilé dieťa, ktoré tam vykrikovalo, a taká uletená muzika... ale hotový spevák a veľmi zaujímavá kapela.“ (Dano Salontay)

Prvú verziu skupiny založili v roku 1985 Peter Kaščák (basa), terajší riaditeľ STV Richard Rybníček (bicie) a Martin Beďatš (gitara). Neskôr sa k nim pridal Rasťo Kubica, ktorý svojím saxofónom dodal skupine ďalší, špeciálny rozmer, tak typický pre hudbu BLAS. Táto verzia fungovala iba týždeň, lebo chýbal spevák. Toto dôležité miesto doplnil Petrov brat Mišo, ktorý im len raz niečo zaspieval a bol hneď prijatý. Ako dátum vzniknutia skupiny je uvádzaný 25. jún 1985 a premiéru mala skupina na svadbe Mariána Kaščáka, najstaršieho z bratov. Hlavným textárom sa stal kamarát skupiny Ľubor Benkovič, ktorý má najväčší podiel na textoch BLAS, a väčšina textov na albumoch XMETOV a HORÚCE HLAVY (ale aj hitovky „Elektráreň“ a „Parné valce“ z albumu IBA RAZ) pochádza z jeho pera. Takisto však aj Mišo Kaščák a ďalší kamarát kapely Stano Dajča písali texty. Čo sa týka hudby, tak dá sa povedať, že autormi hudby boli vlastne všetci členovia skupiny, lebo každý prispieval svojou troškou do pléna, aj keď na albumoch sú uvádzaní väčšinou ako autori hudby len Mišo Kaščák a Martin Beďatš, očividne teda ako otcovia hlavnej hudobnej idei.

Prvé oficiálne vystúpenie BLAS (už vtedy tradične v sakách a kravatách) bolo v piatok 13. decembra 1985 na Gymplorocku ´85, každoročnej prehliadke trenčianskych gymnaziálnych kapiel. Treba ešte podotknúť, že Mišo Kaščák mal vtedy 13 a ostatní chalani 15 rokov. Po ich vystúpení im leadri trenčianskeho diania, kapela Chór vážskych muzikantov ponúkli spoločné vystúpenie v Bratislave. Ešte ten istý mesiac teda nasledoval ďalší koncert – na Mladej Garde v Bratislave, internátnom klube, ktorý vtedy patril k najvýznamnejším bratislavským rockovým scénam. Po koncerte na Mladej Garde prišlo pozvanie na vtedy najväčší festival mladej hudby u nás, na Rockfest ´86 do Prahy, kde hrali ešte ako v podstate neznáma kapela na tom istom pódiu ako napríklad Iva Bittová, alebo tiež vtedy začínajúci Laura a její tygři. Okamžite sa dostali do povedomia náročného rockového publika československého národa a slávna éra Bez ladu a skladu sa začala. K ich dôležitým vystúpeniam patrí aj hranie na všetkých Rockfestoch, na Slovrocku v rokoch 1987 a 1988 a na lipnickom festivale v septembri 1988. Bez ladu a skladu boli pozvaní aj Ladislavom Snopkom, aby vystúpili v marci 1987 v Bratislavskom programe „Dotyky a spojenia“ spolu s s Jiřím Stivínom. Kuriozitou je, že vekový rozdiel medzi Mišom Kaščákom a Jiřím Stivínom činí 30 rokov, ale títo dvaja umelci si porozumeli okamžite. Z tohto stretnutia vzišla plodná spolupráca – účinkovali spolu v bratislavskom programe Jiřího Stivína v Štúdiu S ktorý sa volal „Blízke stretnutia“, potom na Poetickej lýre, Vokalíze v Prahe a v televíznom Metronóme.

Bez ladu a skladu však hrali aj v zahraničí. Za socializmu najviac navštívili Poľsko – po prvýkrát v roku 1987 absolvovali šnúru v Krakove a okolí. O rok na to boli pozvaní na festival do poľského Jarocinu. Vystúpili aj v Bulharsku – v novembri 1988 uskutočnili sériu koncertov na nonstop festivale v Minsku a v júni 1989 sa opäť vrátili do Poľska – tentokrát vystúpili na veľkom Ost-West festivale alternatívneho rocku v Gdansku.

Po páde socialistického režimu zostavu doplňuje ďalší saxofonista Peter Kohout a skupine sa naskytá možnosť hrať v Paríži, ktorú samozrejme berie. Neskôr sa do Francúzska BLAS vrátili a aj s vlastnou manažérkou spravili krátku šnúru po juhu krajiny galského kohúta. Na tejto šnúre hrali v mestách ako Montpellier, Avignon alebo Marseilles. Jediná personálna zmena v skupine nastáva, keď počas 90. rokov strieda Rybníčka na poste bubeníka Peter Slameň.

Roku 1997 prichádza bohužiaľ koniec aktívneho hrania tejto jedinečnej hudobnej formácie, keď rodinné životy a práca členov skupinu rozdelili. S prachu skupiny Bez ladu a skladu vznikla skupina Neuropa, v ktorej pokračujú Mišo Kaščák, Peter Slameň a Peter Kohout. BLAS odohrali v novembri/decembri 2000 krátku koncertnú šnúru po slovenských mestách ako definitívny znak ukončenia svojej éry. Nebolo to však ukončenie v pravom slova zmysle, pretože sa už párkrát dali znova dokopy, aby mohli tu a tam nejaký ten koncert odohrať. Okrem iného hrali už kvázi post mortem aj na festivale Pohoda, ktorý Mišo Kaščák organizuje. Naposledy reinkarnovali mŕtvolu na Pohode v 2004-tom (kde hral pán riaditeľ Rybníček aj vo vkusnej parochni) a dá sa očakávať, že pravdepodobne vystúpia na Pohode na budúci rok (prípadne niekde inde), hlavne preto, že tento rok oslávili svoje dvadsiate narodeniny.

Album číslo jedna alebo „génový inžinier už má plán hotový“

A k tomu ešte aký plán! Vkladám CDčko, stláčam PLAY a zatváram oči. V útrobách mojej hlavy sa začne pomaličky, ako vodný vír odvíjať repetitívna podmanivá gitarová melódia, ktorá postupne silnie, ako svetlo pod zamrznutou hladinou, ktoré sa k nám pomaly približuje, až prepukne v strašidelnú kakofóniu saxofónov, hnanú dopredu basou a bicími. O chvíľu kakofónia stíchne a basa sprevádzaná bicími hrá svoju temnú linku sama, občas prerušená flažoletmi z gitary, ktorá sa neskôr pridá s tvrdým staccato rytmom. Poslucháč začína tušiť, že sa týmto pripravuje pomyslený červený koberec pre hlavnú hviezdu programu. A už prichádza: Michal Kaščák, alias Paranoid Android, ktorý temným hlasom skôr prehovorí ako zaspieva prvú slohu z jedného neskutočného albumu: „génový inžinier, už má plán hotový...“ Vitajte na albume XMETOV. Na ceste do absolútneho hudobného pekla vás bude sprevádzať pár piesní. Každá je iná, a každá je dobrá.

Toto pre bežného rádiového poslucháča neľahky spracovateľné dielko je plné strašidelných piesní, ktorých hlavnou štruktúrou je temná basa sprevádzaná tvrdými a presnými bicími. Sólujúce inštrumenty ako saxofóny, gitara a Kaščákov synťák sú tu skôr už len prímesou na doplnenie šialenstva. Väčšina piesní je tu skôr v strednom („Génový inžinier“, „Odtnite mu hlavu“) alebo pomalom, omamnom tempe („Píšte všetci modrým perom“, „Masy“), a tieto dve polohy mi na BLAS najviac sedia. Rýchlejších piesní je tu len pár („Netvrďte“, „Xmetov“), a tieto skôr dávajú tomuto albumu trošku iný rozmer a nepôsobia rušivo, čo sa už o nasledujúcom albume povedať nedá. Originalita piesní na tomto hudobnom dielku spočíva aj v tom, že je ich čo sa týka tempa ťažké nejako zaškatuľkovať, pretože sa väčšinou zvyknú rozbehnúť alebo spomaliť. Do extrému je toto dohnané v skladbe „Sociologický prieskum“, ktorá zmení tempo viackrát, aby sa nakoniec zmenila na úplne inú „pieseň“ („percentuálne vyjadrenie...“). Album je plný rôznych hudobných haluzí, jednou z najväčších je jednoznačne Kaščákove sólo „A je to“ na harmonike v skladbe „Netvrďte“. Pri skladbách BLAS je všeobecne kladený veľký dôraz na inštrumentálnu rovinu. Medzi rôznymi spevovými blokmi sú niekedy až minútové inštrumentálne vyhrávky či už gitarové, alebo saxofónové, alebo sa pieseň určitú chvíľu „rozbieha“ (napr. „Prišiel k nám film z USA“). Myslím, že aj relatívna veľkosť týchto inštrumentálnych plôch odrádza bežných poslucháčov od hudby BLAS.

Hudobne sa tento album ťažko k niečomu prirovnáva. Jedinú paralelu vidím v gitare, ktorá svojimi new-wavovými výhrávkami v niektorých piesňach („Udavač“, „Prišiel k nám film z USA“) pripomína spriatelenú trenčiansku skupinu Vidiek, ale tu podobnosť s týmito dvoma kapelami končí.

Na paškál si vo svojich inteligentných, sociálno-kritických a dvojzmyselných textoch berú BLAS samozrejme aj boľševický režim (alebo režimy všeobecne?), ale to by neboli BLAS, aby to bolo zas také jednoduché a priamočiare – príkladom tohto je geniálne vypointovaná pieseň „Udavač“, v ktorej sa neustále opakuje ten istý motív, „čím chceš byť, čím chceš byť – udavač, udavač“, až nakoniec príde pointa: dotyčný chce byť vlastne udávačom rytmu. Takýchto piesní so „zaslúženou“ pointou na konci (po často sa opakujúcich textových prejavoch a relatívne dlhých inštrumentálnych plochách), je tu viacej: V záverečnej piesni sme na začiatku postavení pred bariéru slov, ktorým nerozumieme a ktoré sa opakujú, až nakoniec vysvitne, že je to kódovaná reč, aby spevákovi nebolo rozumieť a tým pádom, aby mu nikto nemohol uškodiť. V piesni „Ach jaj bože ľudia moji“ ide zase o človeka, ktorému sa nič nechce, až nakoniec vysvitne, že sa mu už nechce „ani dýchať, a preto sa musel naučiť dýchať prestať“. Takéto pointy ma na tomto albume neraz doslova odhodili.

Najviac ma však na tomto albume (a na všetkých albumoch BLAS, aj keď tu je to asi najviac vycibrené) zaráža ako dokáže Kaščák narábať so svojím už beztak hypnotickým hlasom. Vie až s neľudsky androidným chladom recitovať frázy „píšte všetci modrým perom, iná farba nebude“, aby zase o pár piesní neskôr sa úplne utopil v patetickosti („je blázon ten, čo sa neorganizuje?“ v piesni „Masy“). Takisto v piesni „Odtnite mu hlavu“ najprv „vyrevúva“ prvú časť piesne „odtnite mu hlavu, nech nevytŕča z davu, nepotrebujeme takých ozembuchov, nech si ju nosí pod pazuchou“, aby hneď nato zvážnel a s nenávistným chladom predniesol: „aby nezatienil našu slávu, odtnite mu hlavu“, až mráz behá po chrbte. Nepoznám žiadnu inú kapelu (a verte mi, poznám ich stovky), kde by spevák niečo podobné robil. Vzdialený príbuzný môže byť snáď iba Gabriel Byrne z Talking Heads, ktorý tiež mal podobne excentrický spôsob prejavu a ktorý tiež hral v saku a kravate. Ale mám taký pocit, že takéto porovnania nie sú na mieste. Ono sa všeobecne nedá celkom s ľahkým svedomím nazvať to, čo s Kaščákových úst vychádza, spevom. Samozrejme Mišo dosť piesní aj v pravom slova zmysle spieva, ale skôr by som jeho prejav prirovnal ku kázaniu nejakého pomäteného farára. Je to absolútne originálne a trefné a idú z toho šialené emócie. Pri Kaščákovom kázaní/speve na tomto albume by som nemenil ani jednu slabiku, lebo každá sadne ako riť na šerbeľ. Čo sa už, bohužiaľ, nedá povedať o ďalšom albume.

Xmetov 10/10

Album číslo dva alebo „ak chceš získať pravdivú predstavu, musíš sa pritom postaviť na hlavu“

A potom prišiel rozporuplný album, na ktorom sa nachádza názvovo najkratšia a najdlhšia pieseň od BLAS a ktorý je po geniálnom XMETOV menším sklamaním. HORÚCE HLAVY už nie sú v pomalom, nebezpečnom tempe so strašidelnou kakofóniou zvukov. Väčšina piesní je tu v rýchlom, veselom, tanečnom tempe, očividne s filozofiou, aby si po predošlou albume niekto mohol poriadne na BLAS zatrsať. Bohužiaľ, táto poloha mi na hudbu BLAS až tak veľmi nesadne. Takisto Kaščák na tomto albume už tak neexceluje pri narábaní so svojím  hlasom, už svojím geniálnym štýlom neprednáša a nekáže, na celom albume má jeho hlas vyslovene spevavú polohu, čo je veľká škoda. Zároveň mám aj pocit, že sa na niektorých miestach až moc snaží napodobniť niektoré prejavy z albumu XMETOV, čo však nie vždy padne na úrodnú pôdu. Takisto veľa dobrých textov, ako napríklad v piesňach „O“ a „Každý kydá“ ťahá dole už nie až tak dobre zvládnutý hudobný kabát, a zase piesne „Celý svet bude plný pohody...“ a „Pavúk“ sa na môj vkus až moc ťahajú do dĺžky a vo svojich inštrumentálnych častiach neposkytujú až také hudobné skvosty alebo haluze ako to bolo pravidlom na predošlom albume.

Ale samozrejme sa aj na tomto albume nájdu dobré piesne, dosahujúce úroveň tu už toľko omieľaného predošlého albumu. Podľa mňa dve najlepšie piesne sú paradoxne tie dve najpomalšie – „Postavme sa na hlavu“, s podmanivým egyptským motívom, ku ktorej bol natočený aj pôsobivý čiernobiely videoklip a omamná pieseň „Anaerobicus communis“ s perfektným dvoj-(alebo až troj-?)zmyslovým textom. O úroveň nižšie, ale ešte stále na dobrej úrovni je pár piesní už z toho rýchlejšieho súdka, ktoré sú však veľmi dobre zvládnuté aj v takomto rýchlom tanečnom prevedení („Buldozér“, titulná „Horúce hlavy“ alebo „Hore bez“). Takisto zaujímavá je aj inštrumentálka s najdlhším a samozrejme totálne haluzným názvom „Prajem si, aby si aj krysy dolu v prízemí utkali z hodvábu hojdaciu sieť“. Všetko ostatné sa už nachádza skôr na tej horšej strane a je len takým slabým odvarom.

Za zmienku stojí, že sa na tomto albume nachádza aj známa riekanka zo šlabikára, prevedená v pieseň – „Anča kráča auto fičí“, ku ktorej bol natočený aj zaujímavý videoklip, aj keď túto skladbu nepovažujem za nejaké vrcholné dielo BLAS. Po prvý krát tu tiež BLAS poukazujú na negatívny vzťah ľudom k zvieratám (v piesni „Celý svet bude plný pohody...“), čo sa na ďalšom albume zopakuje.

Je to samozrejme veľká škoda, že sa im pri HORÚCICH HLAVÁCH už nepodarilo nadviazať na vysoký štandard albumu XMETOV, ale väčšinou sa podobné kultové dielo podarí iba raz. Na obranu BLAS treba však ešte povedať, že sa im na ďalšom (a ich poslednom) albume podarilo si svoje renomé z veľkej časti vylepšiť.

Horúce hlavy – 7/10

Album číslo tri alebo „iba raz si môžem dovoliť napísať niečo tak povrchné ako túto báseň“

Album IBA RAZ sa už nachádza našťastie na stúpajúcej krivke sínusoidy. Už sa neženie v šialenom tanečnom rytme dopredu ako jeho predchodca. BLAS zatiahli za ručnú brzdu, a spravili zdravý mix z pomalých a rýchlejších piesní. Pomalé piesne sú dobre zvládnuté, aj keď už nie sú až také temné a strašidelné ako na albume XMETOV. Ale omámiť vedia aj tak poriadne. Rýchlejšie, tanečné veci tu zase nevybočujú zo zdravého priemeru (z tohto súdka tu nájdeme napr. známe piesne ako „Mäkkýše“, „Elektráreň“ alebo „Parné valce“). Tuším, že po prvýkrát a dosť v značnom množstve tu Kaščák spieva o svojich vzťahoch ku dievčatám, ale samozrejme v absolútne originálnom a nie gýčovom prevedení („Elektráreň“, „Prestaň byť taká hrozne múdra“, a titulná „Iba raz“). Album je ladený sviežo a veľmi sebavedomo, je vo svojej podstate originálny, nehrá sa ani na XMETOV, ani na HORÚCE HLAVY a veľmi dobre funguje aj sám osebe.

Najväčšia haluz na albume je asi keď po omamných piesňach ako „Prestaň byť taká hrozne múdra“ a „Iba raz“, ktoré sa krútia a hypnotizujú nás ako dve kobry a po ktorých sme už úplne „zdelíriovaní“ príde rýchly a veselý nástup piesne „Parné valce“, ktorá pôsobí ako výstrel z dela alebo ako strašne hlasné „DOBRÉ RÁNO!“ a okamžite zobudí a vyčaruje úsmev na tvári. Takisto už z predošlého albumu známa skladba "Anča kráča, auto fičí" sa tu prezentuje v novom, až orchestrálnom prevedení a s takýmto kabátom sa mi, musím priznať, viacej páči, lebo okrem iného týmto počinom BLAS zase raz dokazujú, že majú humor.

Aj tu sa opäť nachádzajú piesne, ktoré kritizujú spoločnosť z ekologického hľadiska a komentujú zabíjanie zvierat človekom („Poďme si užiť trochu vzruchu“, „Albatros“).

Podobne ako na predošlom albume tu Kaščák na 99 percent už len spieva, aj keď tu sa to nezdá ako až taká veľká škoda, lebo tu je spevová rovina zvládnutá veľmi slušne pri všetkých piesňach. Na tomto albume už nehrá na bicie Richard Rybníček, nahradil ho iný bubeník, Peter Slameň. Treba podotknúť, že zmenu je cítiť, Rybníček bol podľa môjho názoru skôr jednoduchší, ale zato hravejší bubeník, Slameň mi zase pripomína svojou verzatilnosťou a rýchlosťou úderu klasicky dobrého štúdiového bubeníka profesionála.

Aj v rámci tejto tretej recenzie by som sa rád pozastavil pri klasickej štruktúre piesní BLAS. Na tomto albume je táto štruktúra dohnaná až do určitej extrémnej jednoduchosti a až predvídateľnosti. Najprv hudobný nástup, potom text, potom inštrumentálna časť, potom zase PRESNE TEN ISTÝ text, potom inštrumentálna časť, potom pointa, ktorá tvorí väčšinou jeden nový verš naviac a potom outro (príkladov je mnoho: „Mäkkýše“, „Tunel“, „Iba raz“, „Banality reality“). Všeobecne piesne z tejto tretej úrody sú dosť jednoduché , napríklad pieseň „Prestaň byť taká hrozne múdra“ je postavená len na dvoch akordoch (menovite A a D) a podobný kvákavý gitarový motív, ktorý pripomína čajku sa dá nájsť aj v piesni „Iba raz“ a aj v piesni „Banality reality“. Ale vyššie spomenuté samozrejme o ničom nehovorí. Ako vždy platí pri hudbe zlaté pravidlo, že nejde o to, či je to jednoduché, ale že to vôbec niekto vymyslel.

Iba raz – 8/10

A čo dodať na záver? K úplnému zaplneniu tejto vyčerpávajúcej recenzie chýba ešte jedna vec – ešte z útlej mladosti si pamätám na pieseň od BLAS, kde sa spievalo „radšej budem dnes aktívny, ako zajtra rádioaktívny“ (to bol, tuším že, aj celý text). Kedy a na ktorom hudobnom nosiči bola táto pieseň vydaná, sa mi však doteraz nepodarilo zistiť.