don´t eat the smokin´ fish 3

Umri, láska moja.

Fontána prská vodu. Je to taký malý raj uprostred mesta. Okolo chodia ľudia a preberajú životné problémy. Ženské so zmrzlinou vyzerajú naozaj ohavne.
Nitra, v ktorej som prežila šestnásť rokov. Tráviť tu prázdniny mi príde nezmyselné. Zvláštne ako neviem nájsť svoj pokoj, čoraz viac mi to tu pripadá neznáme a uzavreté. Nie je to Nitrou, v poslednej dobe sa takto cítim všade. Akoby som nevedela nájsť tú svoju dimenziu, svoje akvárium, v ktorom som zvyknutá žiť. A tak len blúdim po cudzích moriach a vyhýbam sa ľuďom. Nielen zlým, ale aj dobrým.
Každú chvíľu mám pocit, že mi z očí vytrysknú hektolitre vody. Nie je pravda, že ryby neplačú. Ono je to len v mori trochu menej vidieť.
Som ďaleko od mamy a od iných ľudí, no od Matúša som asi najďalej. Strácam sa. Nerozumiem, prečo sa svet hýbe a mení tak rýchlo.
Zaplával si v mojich myšlienkach a pomaly ich všetky rozpredal babičkám. Kúsky, malé črepy mojej duše. Viem, že vždy všetko myslí tak, ako to hovorí. Len ja si to asi prekladám do celkom cudzej reči.
Rozmýšľam, čo mu mám teraz povedať. Nič, prázdno. Sedí pri mne a ja ho ani nevnímam. Ani tie noci v byte môjho otca som nevnímala. Bolo to ako dávno zabudnuté spomienky, ktoré sa práve odohrávajú. Stále to isté. Tie isté pohľady a gestá. Naozaj neviem, čo so sebou.
Nepočúvam ho. Ani sa nesnažím rozumieť. Rozmýšľam o svojom mori, ktoré si nosím v sebe. Ten tichý pocit rýb, čo vo mne plávajú. Nasťahoval sa tam mojim prvým nádychom. More mám tajomné a málokto mu rozumie. Nikto sa v ňom nevyzná, ani ja. Ale nevadí mi to. Prispôsobujem sa mu. Sme ako pripútaní k sebe. Ja a moje more. Skrýva príliš veľa živého a bolestivého. Matúš niečo tušil, ale nie dosť na to, aby nám porozumel.
Tvári sa akoby sa nič nedialo. Myslí si, že je všetko v poriadku. Myslí si, že konflikty sa riešia poprepletaním tiel. Náhlym a neškodným odkrytím sa navzájom. Nejakým rituálom, ktorý začína zhasnutím svetla. Vždy zhasnem. V tme sa niektoré veci zdajú iné. Tma očisťuje svojou černotou. Zbaví duše hriechov, prachu dňa a všetkých zlých ciest, na ktoré sa vydajú.
Matúš nikdy hneď nezaspí. Pozerá sa na mňa v tej tme, na mňa očistenú a zotrvávajúcu vo svojom mori. V poslednej dobe sa v týchto momentoch cítim zle. Chce sa mi vyliezť z vlastnej kože a samú seba zahrabať niekam hlboko do zeme. Mávam v týchto chvíľach pocit, že si ani nezaslúžim byť tým, čím som, že sa mi nepatrí žiť na tomto svete.
Zapálim si. Aj Matúš si zapáli. Pozerá na mňa takým zvláštnym spôsobom. Ešte stále nevie, že sa niečo deje.
Rozhodneme sa ísť domov. Matúš sa rozhodne. Vymyslel si, že mi nie je dobre. Nie je mi dobre, ale jeho liečba tomu ani trochu nepomôže.
Uvaril mi čaj. Šípkový. Nebolo veľmi na výber. Otcov byt naozaj nie je vybavený. Dovolenkujúci ľudia asi nemyslia na svoje deti tajne prebývajúce v ich obydliach. Ešte štyri dni a otec plus jeho nová rodina sa vrátia. Nové deti, nová hysterická ženská, nové starosti. Zabudol. Aj ja s bratom pomaly zabúdame. Zneužívam otcovu neprítomnosť. Bez neho mi je lepšie ako s ním.
Aj bez Matúša by mi bolo lepšie. Ešte štyri dni a obaja odídeme domov. On do svojej Kremnice a ja do Zvolena. Budem chvíľu sama. Len ja a moje ticho. Potom sa možno iba tak stretneme v škole a bude to také ako predtým. Nechala som svoje more, aby ma odnieslo a teraz neviem nájsť cestu.
Stmieva sa a je mi zima. Matúš ma zakryje kvietkovanou dekou. Tvári sa, že produkuje veľa telesného tepla. Cítim sa zvláštne. Neviem.
Matúš čaká, kým zhasnem svetlo. To je moja úloha. Urobiť tmu, ktorá nás oboch pohltí. Lenže mne sa nechce. Tomuto už očista nepomôže. Dvaja nečistí vedľa seba. Ležíme. Neónka mi odporne reže oči. Ale nesmiem zhasnúť svetlo.
Nie je mi takto dobre. Bojím sa každého pohybu. Nehovorím nič. Iba sa nadychujem a vydychujem. Matúš zhasol. Nie vždy musím všetko urobiť ja.
Dotyky a spojené pery. Cítim sa zvláštne. Nie som to ja. Je to len moje telo. Moja telesná schránka v otcovej posteli. Ktovie, či sa aj otcova nová žena takto niekedy cíti. Či si aj ona len tak pláva vo svojom mori, zatiaľ čo...
Koniec. Ležíme vedľa seba. Matúš sa na mňa pozerá. Sme ako dve múmie. Ako v hrobe. Ticho a spolu už na veky. Bronzové súsošie, ťažkopádne a zachmúrené. A chudera láska kdesi v kúte obhrýza starú kosť.
Odchádzam na balkón. Cigaretka je niekedy príčinou záchrany vlastnej duše. Dôvodom tichého odchodu, ktorý vyznie dôveryhodne. Nikto pod ním nečaká nič hlbšie. Len ľudia ako ja si ničia pľúca. Čo však s pľúcami? Celkové zdravie nezaručuje šťastný život a šťastné konce.
Užívam si samotu. Vdychovanie a vydychovanie sivošedého dymu. Ryba, ktorá fajčí, nemusí byť zákonite otrávená. Treba si ju len zachovať ako unikátny zjav.
Vonku je zima a tma. Trochu sa trasiem. Sledujem hviezdy. Podivné súhvezdia, ktoré niekto objavil. Ani trochu sa nepodobajú na to, čím sú. Niekedy si pripadám ako súhvezdie.
Obklopená hviezdami cítim sa akosi lepšie. Každých šesť ľubovoľných hviezd sa dá pospájať do tvaru ryby. Neviem, či to aj ostatní ľudia takto vidia. Každý možno nájde v tých vzdialených bodkách niečo iné. Hviezdy, ktoré o sebe navzájom možno ani nevedia sú hodené do jedného vreca len preto, že kedysi niečo pripomínali.
Prikradne sa sem Matúš. Rozčúli ma to. Prečo ma nemôže aspoň chvíľu nechať samú? Stále na mňa priliepa svoj otravný pohľad a čaká na neviem čo.
„Čo ti je?“
Dosť hlúpa otázka. Prečo ľudia nikdy nič nepochopia len tak bez slov? Viem, ani ja to nedokážem, ale aspoň sa o to snažím!
„Vypadni, nechcem ťa vidieť!“ toto som asi nechcela povedať. Chcela som niečo v tom zmysle, ale nie takto.
„Čo som ti zase urobil?“
Čo mi zase urobil? Nič. Vôbec nič. To vo mne je chyba. Otrávila som sa svojimi myšlienkami.
Matúš sa tvári nahnevane. Čím viac sa tak tvári, tým viac mám chuť ho zabiť. Najlepšie nožom. Čepeľ má taký svoj štýl. Vlastný význam.
„Umri!“
Čo? Čudujem sa, že ma teraz z toho balkóna nevyhodí. Čudujem sa samej sebe, že dokážem niečo také povedať.
Odišiel. Najprv odo mňa fajčiacej, potom odo mňa úplnej.
Ráno je pokazené a zlé. Prebudím sa v detskej izbe otcových nových blízkych. Ľahnúť si k Matúšovi by bolo asi príliš trúfalé. Nevidela som ho odvtedy, čo som mu prikázala zahynúť. Dvaja ľudia v troch izbách a predsa sa nestretnú.
Matúš už nie je. Nenechal odkaz, nenechal na pamiatku ani vyčesaný vlas. Iba zopár čiastočiek genetického kódu zamenil za tie moje. Mám jeho kúsok v duši, on má v duši môj. Aj keď on o to asi predsa viac stál.

Fontána prská vodu. Je to taký malý raj uprostred mesta. Okolo chodia ľudia a ženské so zmrzlinou nevyzerajú o nič lepšie ako kedykoľvek predtým.

---