jas

° j a s °

(ďakujem najprv Silvii mačacej kráľovnej, potom Jakubovi chlapčiatku s palicou)



Vošla som do bytu a zamkla za sebou ťažké dvere. Vykročila som priamym smerom do miestnosti, kde mala byť podľa plánu kuchyňa. Cez obrovské okno svietilo slnko dovnútra úplne čarovne. Ľahučké lúče sa opierali o sklo, celkom pokojne sa na ňom lámali a vytvárali dúhu. Miestnosť bola prázdna, ani stopy po kuchynskom zariadení, alebo niečom podobnom. Vypĺňal ju iba svieži jarný vzduch, ktorý ohraničovali snehobiele steny.
Pozrela som sa na strop. Presne v strede toho obrovského štvorca vyčnievali z omietky dve nohy. Visiace nohy oblečené vo vyblednutých hnedých nohaviciach, obuté v starých oblekových topánkach s popraskaným lakom. Vôbec sa nehýbali, ale určite boli ľudské. Museli ich tam zamurovať už veľmi dávno, keď tento dom stavali. Ani trochu si to neviem predstaviť, no napriek tomu ma to nerozčuľuje.
Vošla som medzi ďalšie múry, opäť žiadny nábytok, nič len dvere do ďalšej miestnosti a v nej dvere do ďalšej. Ďalej som už ani nešla, lebo som presne vedela, čo bude nasledovať. Štyri biele steny, na jednej z nich dvere plus obrovské okno, cez ktoré budú vnikať do každej z tých izieb presne tie isté polámané lúče. Vrátila som sa do kuchyne. Tam nie som úplne sama.
Ľahnem si na kamennú dlážku a sledujem nohy visiace zo stropu. Cítim, že je už noc, hoci slnko stále posiela svoje priamky. Žlté, oranžové, rôznofarebné šípky, čo prenikajú pod kožu a ešte ďalej. V celej izbe je horúco, vzduch je ťažký, leží opretý o steny a hýbe sa ešte menej ako ja, alebo tie končatiny vyrastajúce zo stropu.
Viečka mi pomaličky klesajú, presvitajú cez ne chápadlá slnečnej chobotnice a všetky sny vidím akosi naoranžovelo. Nerozumiem tomu, ale cítim sa v tých snoch slobodná.
Stropné nohy nezapáchajú. Nie je to ani nijaké zvláštne svietidlo. Sú to len nohy. Ktosi ich sem zamuroval, aby ich vykúpil z hriechu. Možno. Alebo samy vyrástli zo steny.
Zaspávam s oranžovým pocitom. Pomaly sa mi z hlavy vykrádajú myšlienky, zalietajú si v preplnenom vzduchu a hanbia sa za to, že mi nevnukli nápad otvoriť okno.
Ponáram sa do môjho súkromného oranžového mora uprostred nekonečného vesmíru. Neviem prečo mám strach, že sa v ňom stratím. Nebojím sa straty svojej duše. Bojím sa samoty.
Ryby do mňa hádžu vydesené pohľady, kričia nemými ústami. Nehnevám sa na ne, aj ony sa iba pokúšajú prežiť život. Presne tak, ako ja.
Po morskom dne pochodujú nohy bez tiel, len tak ledabolo si odkráčajú svoj pochod. Sú to nohy oblečené v tých istých nohaviciach, obuté do tých istých topánok. Uniformované. Pred nimi kráča obrovská korytnačka s pohľadom, ktorý zmrazuje a zároveň láka. Do pluku vojakov bez tela by som nezapadla. Mám hlavu, vlasy a myšlienky, ktoré teraz poletujú po prázdnej izbe. A zase iné myšlienky, ktoré premenili môj svet na toto oranžové more, v ktorom sa túlam a blúdim. Okolo mňa plávajú vo dvojiciach zoradení iní ľudia, pohľady rozžiarené ako vianočné sviečky. Jedia maličkú chobotnicu v takých obrovských sústach, až im jej chápadlá vyliezajú pomaly z uší. Srdce, ktoré nestihli napchať do svojich naširoko otvorených úst si poskakuje po morskom dne, až kým ho nerozdupú pochodujúce nohy.
Nerozumiem už ničomu. Nerozumiem, ako sa dá rozkázať niečomu, čo nemá uši, oči, ani nič, čím by mohlo zachytiť príkazy. Zamotávam sa do dlhých zelených rias, škrtia ma a ja sa pomaly pomaly zadúšam.
Zobudím sa a poďakujem svojim vlasom, svojim myšlienkam za to, že mi konečne prikázali otvoriť okno.
Ani neviem prečo si vymyslím, že zo stropu visia nohy starého Jakuba, ktorý raz, ale naozaj len raz v živote, kopol do ulity slimáka. Obaja zomreli. Starý Jakub na starobu a slimák vlastne tiež.
Mal dlhé šedivé vlasy, ktoré si nikdy nečesal, nerozumel hrebeňom. Vlasy pozliepané v chumáčoch vláčil za sebou po zemi ako svadobnú vlečku, oči mal tmavosivé a z úst mu vychádzal dym voňajúci za citrónmi a vanilkou. Nie preto, že fajčil, ale preto, že to bol starý Jakub. (26. IV. 2005)
Každý deň po obede si posedával na lavičke v parku a sledoval rieku. Vtedy ešte bola čistá a priehľadná a starý Jakub jej naozaj, ale neuveriteľne veľmi, závidel. Pozoroval ju svojimi tmavosivými očami a vedel o nej jedine to, že by chcel byť aspoň chvíľu tak slobodný ako ona. No a ešte to, že nikdy nevidel dušu takú čistú a nevinnú ako mala táto rieka.
Všetko sa zmenilo, keď jej začali stavať do cesty hrádze. Zmatnela a začala páchnuť za myšlienkami, ktoré nikdy nevyslovila. Tak to, napokon, býva vždy, keď ľudia začnú stavať hrádze. (27. IV. 2005)
Za oknom nie je nič, len žiara. Príliš veľa svetla, ktoré oslepuje. Vnára sa do mojich vlasov. Nerozumiem, kam som sa to zase dostala. Nádherný byt s vysokými stropmi, v ktorom nikto nedokázal vydržať. Nie preto, že tu nie je kúpeľňa, ale práve kvôli tej žiare, ktorá mi takým zvláštnym spôsobom vypaľuje oči.
Žena starého Jakuba sa jedného rána zobudila a zatemnila všetky okná. (28.IV. 2005) Z bytu sa pomaly vytrácala sviežosť. Všetko začalo páchnuť hnilobou, plesňami. Múry nevládali slobodne dýchať. Všade poletovali muchy a rôzny hmyz. Jas sa hromadil za zatemnenými oknami a všetko bolo zrazu iné, špinavšie. Ražná kaša nechutila nikdy ako mokré drevo. Nábytok rozožrali červy a po zemi tiekol potok lepkavej fialovej tekutiny. Starý Jakub strácal každým dňom čoraz viac vlasov. Kúsok po kúsku sa všetky jeho myšlienky rozpustili vo fialovom potoku. Boli to slzy jeho ženy, ktorá odo dňa, kedy vyhnala z ich životov jas, sedávala pod oknom a prudko nariekala, nevedela prečo, no prišlo jej to prirodzenejšie ako život sám.
Zatváram oči a zase sa ponáram do môjho mora. Obklopili ma jedovaté motýle. Chránia ma predo mnou a pred myšlienkami iných ľudí. Piesok na dne mora je horúci, spaľujúci, zohrieva mi päty. Pomaly sa mením na rozžeravený uhlík. Kúsok odo mňa sedí na chrbte korytnačky žena starého Jakuba, fajčí vodnú fajku a obláčiky dymu, ktorý vyfúkne sa pomaly premieňajú na pestrofarebné ryby. Vlasy jej odvial podmorský vánok. Na holej lebke sa usídlilo zopár morských koníkov. Neviem, či je šťastná. Oči jej nevidím, má pred nimi oblaky jablkového dymu, ktorý v pravidelných intervaloch vyfukuje. Pomaly plávam ďalej, cestou stretávam vytrhnuté myšlienky ženy starého Jakuba. Nie, v tej žene nebolo nič zlé. Chcela len, aby bolo všetko v poriadku. Jej myšlienky sú v oranžovom mori ako tajomná pavučina. Nehýbu sa. Stoja na mieste. Preplávam cez ne, až sa do nich napokon celkom zamotám.
Starý Jakub zomrel v utorok. Jeho žena, ako každé ráno, vyplakala rannú fialovú modlitbu. Steny sa začali zbiehať, fialová rieka stúpla a vynášala starého Jakuba čoraz bližšie ku stropu. Strop bol zelený, plesnivý. Veľký štvorec zrazu otvoril ústa plné prehnitých zubov, ružovým jazykom obrasteným sedmokráskami chytil starého Jakuba za hlavy a pomaly si ho priťahoval do svojich útrob. Žena starého Jakuba vykríkla a v túžbe zachrániť svojho muža, ktorého ľúbila tak dlho a veľmi, že si ani nevedela predstaviť aké to bolo bez neho, odtemnila okno v kuchyni. Do izby preniklo obrovské množstvo jasu. Jasu, ktorý bol posledných tisíc rokov utláčaný. Všetko sa začalo premieňať. Pach a pleseň zmizli v nenávratne, fialové slzy ženy starého Jakuba sa vyparili a steny zbledli. Stali sa opäť bielymi ako jarný sneh. Ústa plné prehnitých zubov sa zatvorili a stali sa opäť jedným z najobyčajnejších stropov na tomto svete. Len uprostred ostali vyčnievať nohy oblečené vo vyblednutých hnedých nohaviciach, obuté v starých oblekových topánkach s popraskaným lakom.
Myšlienky roztrieštené a ubolené sa vrátili opäť ku mne. S nimi je mi krajšie. Pozdravím byt, v ktorom nie je možné prežiť, more, v ktorom okrem holohlavej ženy starého Jakuba poletuje aj dlhovlasé telo bez nôh, ktoré nerozumie hrebeňom. Telo, ktorému z úst vychádza dym voňajúcu za citrónmi a vanilkou.
Vyjdem z bytu a zamknem za sebou ťažké dvere. Vykročím priamym smerom tam, kde má byť podľa plánu kuchyňa. (1. IX. 2005)

---