Pocit

Konečne som niekde, kde nič zlé necítim. Pamätám si len, ako som sa prepadol pomedzi kamene v ťažkých mrákotách do niečoho mäkkého a teplého. Necítim smäd, ani chlad, čo ma sužovali tak dlho, ani stavy strašnej strnulosti v chrbtici a krku.

Som medzi kvetmi, ležím na tráve. Nohy mám konečne vystreté a viem, že ma už nebude bolieť chrbát v mieste môjho hrbu. Vybavuje sa mi postupne, ako ma našli, ako som plakal, keď ma odvádzali, malé vystrašené dieťa, ani som nevedel, kde som mal rodičov.

Spomínam si pomaly na to, ako ma priviazali do sedu o zohnutou hlavou. Postupne som si zvykol na tú polohu a už ma vôbec nestriasa, keď si ju znova predstavím...

Myslím, že sám som sa vymanil, unikol som im pomocou vlastnej odvahy. Teraz mi je teplo a mám pri sebe vtáky, nelietajú, znamenajú pristátie. Štyristo sedemdesiat päť dní ležím medzi kvetmi a nedýcham...

Dýchajú za mňa pľúca a vtáky.

Unikol som vlastnou silou...

---