Svet nie je zlý - tvrdí Robert FULGHUM

Robert Fulghum: Nobelovu cenu by som venoval Bonovi z U2
Svet nie je zlý

Prvý dojem bol, že prišiel Deduško Večerníček. Možno to bol on. Zažínal hviezdičky v očiach prítomných a vyluďoval úsmev na tvári. Prišiel, aby predstavil svoj prvý román Tretie želanie a aby sa podelil o seba s každým, kto o to stál. Americký spisovateľ Robert Fulghum.

Vaše príbehy sú jednoduché a ľudské, z každej knihy srší optimizmus. Ale život nie je vždy jednoduchý, tak ako sa vám darí zostávať optimistom a prenášať to aj na iných?
„Nie som žiaden guru, neprinášam nič nové. Všetko, čo som povedal, tu už bolo. Problémom je, že zovšadiaľ, z televízie, rádia, internetu a novín sa dozvedáme správy, ktoré sú väčšinou zlé. Zdalo by sa, že ide koniec sveta a môžeme vyzerať kométu, ktorá nás zničí. Ale na svet sa môžeme dívať aj opačne. Som dobrý človek a myslím si to aj o iných.  Nie žeby som si nepripúšťal zlo, ale rovnováha je potrebná. Keď vidím dobrých ľudí okolo seba, a je ich dosť, verím, že svet nie je zlý.“
Boli ste kovbojom, folkovým spevákom, barmanom, učiteľom  kreslenia, pastorom... Je nejaké povolanie, ktoré by ste ešte chceli v živote vyskúšať?
„Keby ste sa ma pýtali, ako si zarobiť na živobytie, určite by som nepovedal, že buďte spisovateľom. Produktom môjho života sú knihy, ale nepíšem ich pre peniaze. Čo teda robím? Žijem život! Nenávidel som, keď sa ma ako chlapca pýtali, čím budem až vyrastiem. Mal som aj dvadsať predstáv, ale hovorili mi: ´Vyber si iba jedno.´ To bolo ťažké. Páčilo by sa mi, keby som bol profesionálnym tanečníkom tanga! Asi sa mi nesplní, hoci rád tancujem. A kedysi dávno som si myslel, že v tomto veku sa už budem venovať iba maľbe.“
Aké tajné želanie ste mali ako dieťa?
„Vyrastal som v Texase na ranči a sníval som o tom, že  budem svetový šampión v rodeu na býkoch. Ak pochádzate z takéhoto kraja je normálne, že jazdíte na koni a snívate o rodeu. Ja som bol dobrý najmä v padaní z koňa. Viem ako bolí zlomená noha.“
Pri čítaní vašich kníh má človek pocit, že sa ocitá uprostred deja. Vo vašom románe je to najmä Kréta. Ako ste sa vy, Američan, tak výborne stotožnili s gréckou kultúrou?
„Ľudia sú všade rovnakí. Štátna príslušnosť, oblečenie a zvyky sú iba náter. Dôležité je, čo sa skrýva pod tým! Rád si o sebe myslím, že som občanom sveta. Pozerám na ľudí z ich ľudskej stránky a nie na to, či sú Slováci, Česi alebo Gréci. Veľa cestujem a raz som sa dostal na Krétu, kde ma lákali staroveké zrúcaniny. Stretol som tam milých ľudí, vrátil som sa tam znova a vraciam sa už dvadsať rokov. Keď si zoberiete mňa, chlapca z ranču v Texase a ľudí z Kréty, je to o tom istom. Kréťan ako chlap musí byť silný, musí vedieť spievať a recitovať. To sa mi páčilo, som tiež taký typ človeka.“
Na Slovensku ste už druhýkrát, odchádzate do Českej republiky. Máte na tieto krajiny nejaké špeciálne prepojenie?
„Je to milý príbeh. Môj český vydavateľ vydal moju prvú knihu pred 15 rokmi. Preklad bol výborný a oznámili mi, že chcú preložiť každú moju knihu, hoci ju ešte ani nevideli! Chcel som spoznať týchto ´bláznov´. Pozývam do Ameriky, na moje náklady, prekladateľov a vydavateľov mojich kníh. Prišli a skamarátili sme sa. Tak som sa dostal aj ku vám a som tu zas. Už vlani som sa tu cítil výborne a na jar prídem na celý mesiac! Chcem vidieť viac, trochu to tu súkromne precestovať.“
Použijete niečo o Slovensku vo vašich knihách?
„Áno, v poviedkach. Mám zážitky, ktoré by som rád zverejnil. Vždy mám so sebou notes, a aj dnes v Bratislave som si urobil pár zápiskov. Nápady zapisujem okamžite. Do zajtra by sa myšlienka stratila.“
Môžete o sebe povedať, že ste šťastný človek?
„Som človek, ktorý si je vedomý chvíľ, keď je šťastný. Obyčajne ľudia, keď sú šťastní si to neuvedomujú. Šťastie nie je trvalý stav, sú to skôr momenty, z ktorých skladáme svoj život. Pre mňa sú to chvíle, ktoré by som nechcel premeškať.“
Vy a politika, to akosi nejde dokopy, ale ste vraj aktívny.
„Len málo ľudí o mne vie, že sa zaujímam o politiku. Som si vedomý zla, ktoré je vo svete a chcem niesť zodpovednosť za svet taý aký je. O tomto nepíšem, ale o to viac o tom rozmýšľam. Pomáham ľuďom dostať sa do veľkej politiky. Môj najlepší priateľ je členom Kongresu USA.“
Aké tri želania by vám mala splniť zlatá rybka?
„Pri prvom želaní zväčša tresnete nejakú hlúposť, druhým sa to snažíte napraviť a zostane vám už iba jedno želanie. A tak si treba uvedomiť, ktoré veci sú vo vašom živote veci dôležitejšie ako tie druhé. Určite by som si neželal bohatstvo. Čo by to teda malo byť? O tom je aj môj román – o tom, čo najviac chcete od života. Ja svoj život mám rád taký, aký je. Poznám veľa ľudí v mojom veku, ktorí sú na dôchodku a sú hrozní, lebo už nerobia a nevedia čo so sebou. Ja som šťastný, stále robím čo mám rád. Ak sa ma opýtate, kedy pôjdem do dôchodku, neviem čo to je.“
Ktorú časť života by ste si rád zopakovali?
„Chcel by som mať osemnásť rokov, aby bolo leto, keď som mal až tri frajerky naraz, žil na ranči a netrápil sa ničím na svete. Nemal som dlhy ani deti a ani zodpovednosť.“
Potešila by vás Nobelova cena za literatúru?
„Ja nie som dobrý spisovateľ, sú iní, lepší. Darí sa mi ale písať veci, ktoré si ľudia vycapia na chladničku. A to je pre mňa špeciálna cena! Keď si ľudia hovoria: on napísal to, čo si ja myslím. Kafka bol výborný spisovateľ, ale od Kafku si na dvere chladničky zrejme nič nenalepíte.“
Tak by vám mali vymyslieť nobelovku za ľudskosť...
„Ďakujem pekne, ale skôr by som na to pasoval na Bona Voxa z U2. Už bol nominovaný na Nobelovu za mier. Bolo by skvelé, keby ju dostal. Mám rád jeho hudbu. Aj to, že sa sociálne angažuje.“
V jednej z vašich kníh píšete o tom, ako ste sa naučili žehliť. Žehlíte si stále svoje košele?
„Ó, áno, hoci dnes sú odevy z nekrčivých materiálov, rýchlo sa operú a rýchlo schnú. Ale keď mám čas, tak veľmi rád žehlím košele. Pre mňa je to spôsob meditácie. Mechanická práca, pri tkorej myseľ funguje naplno.“
Zaujalo ma to, lebo aj ja doma žehlím. Môžeme spolu založiť Klub žehliacich mužov, čo vy na to?
„Fajn, poznáš ešte nejakých ďalších ako my?“

Jaromír Novak
     Zuzana Mezencevová
     Foto: Peter Brenkus