keď sa musí spievať

lásku ako trám
dávno nehľadám
tram tarára ram

kým nezačnem žiť
na každom tráme
dá sa tak obesiť

jeseň už otvorila závory
a čím som mladší
tým hlbšie si ma značí
do každej čiary
na čele
a potom zaokrúhli na celé

srdce plné hriechov
jak jabloňový sad
a zamknuté jak na cele
chystám sa vyskúšať
v byte všetky stoličky
- z jednej z nich pravou vykročím
zrazu je všetko prvý krát

tram taráda dim
a sklá sa v oknách roztrasú
jak namáhané svaly
pri milovaní
vo chvíľach zápasu
po polnoci na hranici
medzi
rečou a nerečou

v chladnom líci
dýcha hudobný nástroj
a jazyk má svoj rám
(už nezazvoním)
už len zašepkám:
tram tarára ram

za oknom nechám svietiť
pred koncom neodchádzaj preč
s hlavou trochu na stranu
prestanem dýchať stratím reč
a tak som sa chystal zostarnúť
žeravé plány vedno ohýbať a kuť
- po muchách čo po mne poležú
ti odkážem že s kým
a voda bude šepkať železu
že zdedíš lásku z nerezu
a prerývaný rým

tram taráda dim
potom ťa zase nevidím -
keď dýchneš na sklo
a píšeš svojej vode
studenými prstami

aj keď už nečakáš
ja dýchnem z druhej strany
píšem tvojím perám
že to opäť prežívam
jak hrdzu mreža
tak spievaj hraj!
...alebo aspoň zašepkaj:

tram tarára ram
tam ťa ráda mam
tram taráda dim
tak ťa rád uvidím

---