Skúška

Skúška

 Stále neviem zaspať. A to som si ľahol už pred troma hodinami. Zoberiem do ruky mobil a pozriem sa na čas. Ostré svetlo z displeja mi teraz nepadne dobre. 3:30. Úžasné. Jednoducho bomba. Za pol hodiny musím vstávať a trieskať sa do Bystrice. Je mi zle len keď si na to pomyslím.

 Už teraz je jasné, že nezaspím. Ani na tú mizernú pol hodinu. Ale nevstanem o pol hodinu skôr. Na to som priveľmi lenivý a unavený. Zamyslím sa nad tým prečo v týchto situáciách nikdy neviem zaspať, napriek únave. Žeby to bolo mojím obvyklým denným režimom? Možno. Alebo nervozitou? To nie. Alebo tým, že pri uvedomovaní si nutnosti spánku pred cestou sa automaticky tak sústreďujem na ten potrebný oddych, že si ho v konečnom dôsledku nedožičím. Som idiot...

Ležím s tvárou zarytou do vankúša a rozmýšľam, ako sa hovorí, nad nesmrteľnosťou chrústov. Znova sa pozriem na mobil. 3:55. Ten čas som tam videl ešte predtým ako som sa pozrel. Budík mám nastavený na 4:00.

 Vypnem ho.

Nedovolím tomu odporne iritujúcemu zvuku, aby ma ešte viac rozladil. Posadím sa na posteli a pozriem sa von z okna. Tma. Ako v riti. Však je január.

Vstanem a všetko len nie vitálne sa dostanem na záchod. Cítim, že mám v sebe nahromadené nadmerné množstvo moču. To bude tým, že som ako dôsledok svojho bdenia za celú noc stiahol fľašu Baldovskej. Klenot minerálnych vôd. A koľko z toho klenotu skončí v mojej záchodovej mise. V kúpeľni tupo pozerám do zrkadla pred seba s myšlienkou, či je na mne tá nevyspatosť vidieť. Ja ju teda vidím a čo je horšie cítim. Opláchnem sa studenou vodou a umyjem si zuby. Zuby si umyjem pred raňajkami – vždy to tak robím. Ani neviem prečo.

 Vraví sa, že raňajky sú najdôležitejším jedlom dňa. Nuž, pomarančový džús, čokoláda a kýbel kávy do tejto kategórie asi nespadajú, ale čo už. Nebudem sa hádať so svojím telom, ktoré v zúfalej snahe získať energiu baží po cukre. Po raňajkách sa obliekam do obleku a uväzujem si kravatu. Na tretí pokus. Na prvý to nikdy nevyjde.

Obúvam si fešné topánky, beriem si so sebou niečo, čo by sa v lietadle dalo označiť ako príručná batožina. Sú v nej samozrejme samé užitočné veci. Cigarety, Horalka, časopis a červená knižočka s nápisom Výkaz o štúdiu. Pred odchodom pozhasínam. Všetci totiž spia. Ešte aj pes. Ani za mnou do kuchyne neprišiel, aby mi urobil spoločnosť. Iba si v obývačke odfukol a prevalil sa na druhý bok. Ten má život. Stereotypný. Bez akejkoľvek zmeny na obzore. Ale nesťažuje sa. Vyhovuje mu to a ja mu to v kútiku duše aj závidím. Budem ho ignorovať, keď sa vrátim. Len dnes. Na rovanš za ten jeho pohodový život.

Vyrazím pred dom, kde ma čaká privítanie od januárového rána. A nie je to privítanie vrelé. Ale má to aj svetlé stránky – aspoň nie je nasnežené. Odomykám auto, štartujem a zisťujem, že v aute je ešte väčšia zima ako vonku. Ale nie nadlho. Námraza na oknách mi prezrádza, že sa ešte pred odchodom prejdem na čerstvom vzduchu. Beriem do ruky škrabku a tú zasranú námrazu dostanem dole z okien auta.

 Perfektné.

 Priezory čisté, benzín natankovaný, môžem vyraziť. Vďaka skorej rannej hodine mám cestu voľnú. To je fajn, ale po príchode na diaľnicu sa to trošku skomplikuje.

 Je hmla. A to poriadna. To spolu s neprenikavou tmou vytvára nie práve najpríjemnejšie jazdné podmienky. Hmla sa tak zahusťuje, že nevidím ani na 50 metrov pred seba. Teraz už preklínam tú skorú rannú hodinu a prázdne cesty. Okrem pár protiidúcich áut žiaden oporný bod. Nič do čoho by som mohol zakvačiť svoj zrak a držať sa toho. Nič čo by ma vyviedlo z tej hmly okrem stredovej čiary. Napriek stresu z cesty ma začne premáhať únava.

 Prečo?

 Veď som nespal len dve noci. Jednu som prepil a potom som musel vstať asi po dvoch hodinách spánku. Druhá bola teraz. Oči mi začínajú padať, napriek veselej diskusii dvoch moderátorov v rádiu. Varujú vodičov pred hustou hmlou. Oči mi padajú. Otvorím ich. Musím predsa vydržať, musím sa dostať na skúšku a nezabiť sa v aute.

 Hmla sa končí.

 Poteší ma to. Úprimne. Tma skorého zimného rána mi teraz pripadá ako slnečný deň uprostred leta. Čistý. Prehľadný. Bezpečný. Neprejde však ani chvíľa a hmla je späť.

 Keď do nej vchádzam, zdá sa mi akoby sa mi priamo škodoradostne vysmievala. Je zas všade navôkol. Žiadne auto nikde v dohľade.

 Išlo okolo mňa vôbec niečo?

 Som ja na správnej ceste?

 Podobné myšlienky sú len výsledkom únavy a následných pochybách o vlastných schopnostiach. Nesmiem pochybovať. Ani pochybiť.

 Zase mi začnú padať viečka.

 Signál v rádiu sa stratí. Pokúšam sa naladiť inú stanicu, ale nič. Hmla obklopila moje auto akoby ho chcela priam rozpučiť.

Nevidím.

Takmer nič.

Zákruta.

Musela byť ostrá.

 Prerazím zvodidlá a auto letí vzduchom. Na okamih si uvedomím aký je to zvláštny pocit. Nasleduje prudký náraz a potom útlm. Hlavou narazím na volant a po dlhej dobe pocítim na perách chuť vlastnej krvi. Z nosa sa mi valí krv a špiní mi oblek.

 Na nohách pocítim neľudský chlad. Stačí letmý pohľad nadol a napriek rozmazanému videniu vidím, ako do auta nateká voda. A nie pomaly.

 Rieka.

Kde sa tu vzala?

 Prečo je práve tu? Voda stúpa a obopína moje telo, márne sa snažiace zápasiť o svoju záchranu.

Prečo som v tej hmle nespomalil?

 Táto myšlienka ma napadne tesne predtým ako sa voda dostane k moje hlave. Pohltí ma úplne. Zaleje dýchacie cesty a ja bolestivo musím vnímať ako sa moje pľúca zúfalo snažia nadýchnuť.

 Život mi pred očami neprebehne.

 V posledných sekundách života pocítim len sebaľútosť. Nedokázal som nič. Nič po mne nezostane.

 Zlyhal som. Zaradím sa k sérii malých pomníčkov pri cestách. V skúške by som aj tak neobstál...