Zrkadlo

Nápad so svetom za zrkadlom je už známy...tak tu je moja verzia...

ZRKADLO Osamela v byte. Steny sa jej smiali, hnusne sa smiali jej smutnému tichu. Zrkadlo zarinčalo, záclona sa zachvela, otriasla odporom. Vo výsmechu vecí z predsiene cítila úplné odmietnutie...kričali na ňu, prehlušili vnútornú prázdnotu a vyburcovali spomienky, ktoré nútili jej myseľ k behu, k behu do minulosti, kde spočívajú tiene jej neprezradených tajomstiev. Tie poznajú len ony – veci jej bytu, nemo-hluchí, no predsa mučiví svedkovia tieňov jej duše. Len ony. Ony. Vyzliekla si šaty. Chcela sa zobliecť zo seba. Keby to len šlo. Odkopla háby do kúta a zatvorila dvere svojej spálne a oprela sa o ne: Tak, tu snáď nič nevie o mne nič. Spočinula podozrievavým pohľadom na veciach: skriňa, posteľ, zrkadlo, ach, zrkadlo !! Vybehla z izby...už aj tam na ňu číha – zrkadlo – tajomná záhada, ktorá navracia kópie minulých obrazov. A prináša odrazy nové, skreslené, zahmlené, či skrútené. Keby tak mohla rozbiť zrkadlá, všetky zrkadlá na svete !! Len ony, ony vedia, kde ukryla, zabalila do pochýb svoj ustráchaný sen, nočnú moru desivú v jej vlastnej hrôze...ach! Desím, desím, desím sa vlastnou podobou... Schúlila sa v kúte kuchyne, zabalila sa sklom úteku do vlastnej hlavy. Tam je nepoškvrnená odpoveď. Tam je deň, aj noc, tam sú rozprávky a ich konce, horory jej vlastné, tam prebýva dusivý pocit... akýsi pocit zrkadliaci ju samu. Jej tvár, jej tvár je bez brehov. Rieka tečie už iba vo vnútri. Jej tvárou neprebehne pocit, radosť, sklamanie...len úškrn, jednotný úškrn. Jej tvár je úškľabok, nechutný vo svojej podstate, ohyzdný ako výraz blázna nad riekou, ktorý ďalším krivením tváre spochybňuje, že obrazom v prúde je on sám. Jej tvár zamrzla v zrkadle. V obraze, ktorý bol obrazom ďalších obrazov. Nepremenná konštanta. Hviezda stálica. To je jej tvár. Tik, tak, tik, tak, tik, tak, je to tak, je to tak, tik, tak, škodoradujú sa hodiny. Poznala som koniec už pri štartovej strele? Keď som vtrielila do zrkadla? Rozbehla sa: pripraviť sa, nezabiť sa, póóózor ! ŠTART ! Nerozbilo sa, ach, vhupla zaň. Otočila sa – zrkadlo bolo za ňou, ukrylo sa za jej chrbtom lane, ktorá preskočila potok sna a skutočnosti, skutočnosti a sna. Bola tam: krajina za zrkadlom. Vitaj, zdravili ju blúdiace odrazy vecí – Aha, moja skriňa z obývačky, môj stôl z predsiene, moja posteľ – ste za zrkadlom ? Aj môj pocit! A môj sen !! Aj strom, ktorý stojí pri ceste sa tu prechádza z miesta na miesto. Aj dieťa, batolí sa húpavým plazom po zemi. Tu akoby jej hlavu preťal blesk...fotky z detstva – plazí sa tu jej vlastný detský ekvivalent! Tu sa batolí ona počas detstva...aká presná podoba...Čo sa to tu deje ? To, to nie je možné ! A tu – hľa - kráča jej odzrkadlené dvojča – vzájomný pohľad, neskrývaná vlna prekvapenia. Čo to je ?? A veci sa aj menia. Tu kráča, kráča tá, ktorú ešte len uvidí raz v zrkadle. Ako definitívny obraz. Raz, zmení sa na starenu, klátiacu sa po ceste podopierajúc sa palicou. Nekráča s ňou nikto, je sama, potkýnajúca sa bez pomoci, cez noci-nenoci...aj ona, ona bude sama...raz....dva... Zaplať daň! – kričia na ňu veci. Spoznala si naše tajomstvá, brehy našej záhady, kde ukrývame minulosť i budúcnosť. Za tvoju zvedavosť ťa stihne trest ! Razom zatúžila uniknúť, zatúžila veriť, že svet v zrkadle je len trpký sen, zdanie, klamlivý blud. Náhlivo sa obrátila, cítiac dýky na chrbte a vyskočila zo zrkadla. Vydýchla ťažko, až potom sa odvážila nazrieť na svoju tvár čakajúcu v zrkadle. Jej tvár, jej tvár je bez brehov. Rieka tečie už iba vo vnútri. Jej tvárou už neprebehne pocit, radosť, sklamanie...len úškrn, jednotný úškrn. Jej tvár je úškľabok nechutný vo svojej podstate, ohyzdný ako výraz blázna nad riekou, ktorý ďalším krivením tváre spochybňuje, že obrazom v prúde je on sám. Jej tvár zamrzla v zrkadle. V jej obraze, ktorý bol obrazom ďalších obrazov. Nepremenná konštanta. Hviezda stálica. To je jej tvár.

---