Strom

Až neskôr som uvidel v diaľke hviezdu - možno v diaľke miliónov svetelných rokov - jednu jedinú hviezdu na čiernej oblohe. Sedel som opretý o kmeň starého suchého stromu, pozoroval som tú hviezdu a ticho. Ticho bolo hlbšie ako vzdialenosť, ticho pre môj nedokonalý sluch, srdce mi bilo a krv kolovala vo mne, myslel som na to ako som voľakedy dávno chodil k tomu stromu a egoisticky som z neho čerpal silu a možno aj on zo mňa, ale istotne nie toľko ako ja, pretože strom je mŕtvy. Sám sebe pomníkom. V letokruhoch ako na gramofónovej platni zaznamenané všetky moje bláznovstvá... DAJTE MI GRAMOFÓN! Dajte mi gramofón a ja vrátim čas a predbehnem ho, alebo zmažem hanbu, a nenávisť aj nepodarené pokusy a smrť, nechám len dokonalosť alebo aspoň priemernosť nech zostane, nech zostane...

Zima sa mi vrývala pod kabát, pod sveter pod kožu, postupovala do vnútra organizmu, hviezda svietila a mne sa zatvárali oči, snažil som sa udržať ich bdelé, musím vstať a odísť, nedalo sa, vedľa mňa ktosi niekomu niečo hovoril, z celej sily som sa snažil pohnúť telom a otvoriť skamenené viečka, potom zasvietilo silné svetlo a mňa sa opäť zmocnil strach, a zlá predtucha mi spolu s chladom vnikala do tela, všetko bolo márne, iba spomienka na môjho kamaráta ktorý sa tu na tomto strome keď ešte žil húpal z jednej strany na druhú ako nejaké veľké kyvadlo nekonečného času pretože smrť je nekonečná a on tam vtedy vošiel..., iba tá spomienka...

Tu som bezmocne opretý o poznačený strom, na nebi jediná hviezda vzdialená možno milióny svetelných rokov a mŕtvy strom - sám sebe pomníkom a ja sa z posledných síl snažím vsať a odísť..., musím ísť domov..., domov...., domov......, domov............., domov............................