Príhovor na Veronikinom pohrebe

Zišli sme sa tu dnes na poslednej rozlúčke s Veronikou, dcérou, sestrou a priateľkou. Smútime za ňou všetci, všetci po svojom a preto aj ja môžem hovoriť iba za seba.

Spoznal som ju v treťom ročníku strednej školy v autobuse. Áno v MHD. Na prvý pohľad bola odlišná. Jej krása bola pre mňa nepochopiteľná. Podobala sa bohyniam aké som vídaval v múzeách. Vždy keď nastúpila, rozbúchalo sa mi srdce. Trvalo mi dva mesiace než som sa jej prihovoril. Ponúkol som ju žuvačkou. Viem, nie je to práve najvhodnejší spôsob, no pri nej som stratil všetku originalitu. Pozrela sa na mňa očami v ktorých som objavil nekonečno vesmíru. Chvíľu sa týmito očami pozerala a pomaly si jednu zobrala. To bolo všetko. Prešli ďalšie dva mesiace a mne sa zdalo, že pre ňu neexistujem. Už som to nemohol vydržať. Pristúpil som k nej, sklopil zrak a s tichým, trasúcim sa hlasom som povedal : „milujem Ťa.“ Prešla sekunda, dve. Pomaly, bojazlivo som sa na ňu pozrel. Mala slzy v očiach. Pohladila ma po tvári a povedala : „Viem, aj ja teba.“ Po týchto štyroch slovách sa otočila a plačúc odišla. Dlhé týždne som o nej nič nevedel. Prestala chodiť na obľúbené miesta. Jej priateľky mi nič nechceli povedať. So zvláštnym výrazom v očiach mi vraveli, aby som zabudol. No dá sa zabudnúť na to najkrajšie čo nás v živote stretlo? Bol som na pokraji svojich síl, keď mi priniesli list od nej. Mal len pár viet.

Milujem Ťa celou svojou dušou až do konca sveta, až do smrti, do mojej smrti.

Zákerná rakovina pomaly vysávala energiu z tela, ktoré chcelo žiť.

Bol som s ňou každú sekundu, nechcel som prísť ani o jedinú chvíľočku, ktorú by som mohol stráviť s ňou. Jej stav sa zhoršoval, no pre mňa mala vždy úsmev. Myslím si, že naša láska jej pomáhala prekonať strašné bolesti, ktoré mala stále častejšie ... Potom zomrela.

Vážený spolu smútiaci. Stojím tu pred vami a cítim sa ako malé dieťa. Zmysel môjho života odišiel a ja som zostal sám. Zostáva mi povedať už len jedno : NIKDY NEZABUDNEM!