Life´s a Bitch - cast 3.

„Kde a s kým si bol tak dlho a čo si tam robil?!“ zniesla sa na mňa spŕška nadávok v momente, keď som otvoril dvere. Podľa toho, že sa matka snažila vložiť do tých slov čo najviac materinskej lásky, na ktorú zabudla už pred rokmi, som spoznal, že ten sviniar Kazuo je pravdepodobne v dosahu a tak som sa nenamáhal s klamstvami.

„Orál na katedre s učiteľom,“ odvetil som milo a vzápätí mi na tvár dopadla jedna pestovaná ruka.

„Nevymýšľaj si, ty jeden drzý...“ začala. Ušetril som jej prácu: „...nevďačný bastard, však? Teraz, ak dovolíš, pozdravím otecka a idem spať.“

Niečo zavrešťala, nemal som chuť analyzovať tie zvuky. Pohľad na Kazua v kuchyni, navyše v zástere mi bol zadosťučinením. Ak mi aj matka neverila, Kazuo ma poznal lepšie ako ona a vedel, čoho som schopný. Spýtavo na mňa pozrel: hoci zvuk tečúcej vody prezrádzal, že matka je v kúpeľni, neodvážil sa položiť otázku priamo. Diabolsky som sa zaceril a Kazuo presekol mrkvu o čosi prudšie, než by bolo normálne.

„Nezastavíš sa pred ničím?“ opýtal sa nakoniec, keď sa k tečúcej vode pridali aj zvuky drásajúce uši a rozbíjajúce sklo - nepochybne spev mojej matky v sprche.

„A ty, oci?“ zatiahol som a ukradol som mu z krájacej dosky koliesko mrkvy. Zamračil sa:

„Prestaň.“

„Kto? Ja, oci?“ opýtal som sa znovu sladko a pochrúmal som čerstvú zeleninu.

„Tak prestaň!“ zvýšil hlas a hodil nôž o dosku. Čepeľ sa zapichla do dreva a pomaly klesala, kým nedopadla do normálnej vodorovnej polohy. Obaja sme ten pohyb pozorovali ako zhypnotizovaní. O sekundu na to utíchol aj zvuk sprchy.

„Ichiro, prosím, nerob nič, čo by si...“ zašepkal náhlivo a ja som sa veľmi chcel uškrnúť, ale nepodarilo sa. V hrdle mi navrela akási podivná hrča a naoko nebola žiadna cibuľa, na ktorú by som mohol zvaliť vinu za štípanie v očiach.

„Čo by som ľutoval, hm? To už som urobil, keď som si vtedy nevypýtal peniaze a neposlal ťa do riti.“

Zvrtol som sa a vypochodoval vo chvíli, keď sa dnu vovalila matka v ružovom uteráku, nesúc za sebou umelý závan kvetín.

 

 

„Tak na zdravie,“ zakričal po anglicky Shinji. Keď to urobil prvý raz v priebehu toho večera, obzrel sa takmer celý bar. Teraz to už väčšina ľudí ignorovala: jednoducho akceptovali fakt, že tomu čudnému stvoreniu v stredoškolskej uniforme nerozumejú. Práve oslavoval sedemnástku – o pol roka skôr, než ja – a mienil si to náležite užiť. Angličtina bola to jediné, v čom kedy Shinji vynikal a keďže som sa medzi profesormi tešil povesti celkom dobrého študenta (hoci neviem, ako sa mi to podarilo), mohol som s ním držať krok v konverzácii celkom pokojne.

Bar, v ktorom sme sedeli, bol zaplnený prevažne študentmi a indivíduami: snáď preto si ho Shinji vybral na oslavu narodenín. Teraz veselo hulákal poznámky o každom, kto prešiel okolo nás takým tónom, že osoba, ktorej práve vynadal do slabomyseľných psychopatov, sa ešte usmiala a milo uklonila naším smerom, keďže Shinji sa správal, akoby dotyčnému pripíjal na zdravie.

Objednal som ďalší pohárik: vyzerali sme o pár rokov staršie, a navyše dievča, ktoré tu brigádovalo, bola naša bývalá spolužiačka zo základnej. A dnes večer mala bar na starosti ona... to bol ďalší dôvod, prečo sme sem šli.

Obaja sme už boli v poriadne dobrej nálade a navyše v alkoholickom opojení, keď Shinji zbadal človeka, ktorý vekový priemer celého baru presahoval asi o desaťročie. Bol v obleku a na stoličke asi meter od nás sa tváril, že číta noviny. Shinji ma okamžite nahlas upozornil:  

„Pozri, ako na teba čumí... stavím sa, že by vysolil pol milióna, keby ťa mohol pretiahnuť.“

Ani ma nenapadlo začervenať sa, pretože Shinji mal našťastie dosť rozumu, aby podobné hlášky prednášal v angličtine, takže hoci ho počul celý bar, nikto mu nerozumel. Aspoň to som si naivne myslel, kým sa na nás muž neusmial a neodpovedal plynulou angličtinou:

„Pol milióna asi nie, ale pár tisícok by som vysolil celkom určite.“ 

Mal som dojem, že sa červenajú aj moje ponožky. Shinji však do mňa štuchol a zaškeril sa.

„Stavím sa o tisícku, že to nespravíš. Bojíš sa.“

Nepotreboval by som ani tisícku, stačila mi poznámka o strachu. Vždy sme boli takí, provokovali sme sa k nezmyselným stávkam a skúškam odvahy, aby sme zistili, ako ďaleko dokážeme zájsť. V opojení alkoholu sme ešte hranicu nenašli a tak som sa na neznámeho v obleku provokatívne usmial. Opustil svoje miesto a presunul sa bližšie:

„Koľko?“

Pokrčil som plecami, no keď povedal päťmiestne číslo, zotmelo sa mi pred očami.

„Ha ha.. budeš mať sedemnásť a nespal si ešte ani s babou,“ bavil sa Shinji a ja som po ňom strihol vražedným pohľadom. Opustil som barovú stoličku aj Shinjiho a definitívne som si posral život. Ale na to som mal prísť až o rok neskôr, keď sa ten chlapík v obleku zjavil v kresle u nás doma.

 

Zobudil som sa spotený a chvíľu som riešil dilemu, či sa prikryť alebo odhodiť deku niekam na druhú stranu izby.

Zavŕzgali dvere a ja som otvoril oči. Ako prvé som zbadal budík: ukazoval pol deviatej a ja som mal chuť zabiť kohokoľvek, kto mi znemožňuje vyspať sa aspoň cez tú poondiatu sobotu.

Spomenul som si na svoj sen, ktorý ma posledné dve noci potrápil horšie, než keby sa mi snívalo o upíroch. Bohužiaľ, bola to totiž skutočná a poriadne podrobná spomienka na istú noc spred roka.

A na človeka, ktorému som momentálne zaplesol dvere kúpeľne pred nosom. Pomerne ma totiž šokoval pohľad na jeho polonahé telo, ktoré zakrývali len kockované trenky s anime postavičkami. Tie, čo som mu dal zo srandy asi pred mesiacom. Teda, viac ma šokovalo, že to polonahé telo vychádza zo spálne mojej matky.

„Ten teda má drzosť,“ zavrčal som na svoj odraz v zrkadle. Kyslo sa na mňa škľabil a pod očami mal kruhy ako od rany päsťou. Zariadil som sa podľa hesla „Nepoznám ťa, ale umyjem ťa“ a o chvíľu som už stál v kuchyni, kde to rozváňalo napodiv nie matkinými voňavkami a odpornou kávou ako obvykle, ale niečím opekaným a čerstvým pečivom. Za sporákom stál Kazuo a práve miešal praženicu, keď som vošiel.

„Dobré ráno, mami, oci,“ zahlásil som milo a matka mi venovala šialený pohľad, ktorý svedčil o tom, že jej moja irónia neprenikla do mozgu. Kazuo sa na mňa poza chrbát svojej nastávajúcej bolestne zaškeril, no zachoval pokoj a nabral mi praženicu:

„Ako si sa vyspal, Ichiro?“

Matkin prekvapený pohľad mu našepkal ďalšiu repliku:

„Môžem ťa tak, dúfam, volať?“

„Iste, oci...“ usmial som sa ešte sladšie a pustil som sa do praženice. Matka len nadvihla obočie a ja som skvelo odohral úlohu, ktorá mi práve skrsla v hlave:

„Nepozeraj na mňa tak, mami... aj ja chcem, aby sme boli super rodina a tento otec sa mi určite bude páčiť. Však, oci?“

Taký sladký úsmev mi skoro spôsobil cukrovku, hoci som sa musel veľmi premáhať, aby som sa nepovracal z obsahu slov, ktoré som práve vypustil z úst. Matke nič nedošlo a majetnícky sa na Kazua vrhla:

„Som taká šťastná,“ zaspievala a vlepila mu nechutne mľaskavú pusu. Kazuo na mňa pozrel ponad jej plece, keď ho objala, očakávajúc nejakú reakciu: tak som mu teda reakciu ukázal. Žmurkol som na neho a ukázal som mu palce vystrčené dohora.

Jeho výraz signalizoval, že za chvíľu ho raní mŕtvica a moje škodoradostné ja poskakovalo od radosti.

Vedel som presne, že tento môj prístup Kazua naštve a možno zraní viac, než akákoľvek žiarlivá scéna a tak som scenár dotiahol k dokonalosti.

„Oci? Mám dnes doučovanie z matematiky, môžem ísť? Viem, že ste asi chystali nejaký program, aby sme sa lepšie spoznali, ale berte to z tej lepšej stránky: aspoň budete mať čas jeden pre druhého...“

„Ichiro!“ zahriakla ma matka s falošným pohoršením v hlase. Zažmurkala na Kazua a zasmiala sa tak falošne, až to škrípalo:

„Možno má pravdu, zlatko...“

Zlatko??? zajasal som v duchu. Naozaj som nemohol navrhnúť pre Kazua horšie mučenie, ako pobyt s mojou matkou... koľkokrát mi hovoril, ako nenávidí, keď ho niekto oslovuje ako kus nábytku či psa? Dokonalé.

„Iste, že mám pravdu, mami... je mi jasné, že keď je medzi dvoma ľuďmi láska, chcú byť spolu sami...“

Kazuo už skoro plakal a matka sa ďalej škerila:

„Ty si taký romantik...“ (nasleduje minútová kultúrna vložka desivého smiechu) „... tak teda choď, ale vráť sa do ôsmej, áno?“

„Iste, mami... ahoj, oci...“ zaspieval som naposledy a vytratil sa z kuchyne. Vyhrabal som z ruksaku papier s adresou, chytil som prvú mikinu, ktorá vykúkala spopod postele a vypadol som z tej desivej rodinnej atmosféry.

Keď som sa ocitol na chodníku pred domom a bezmyšlienkovite som sa vydal smerom, kam ma navádzali znaky napísané ceruzkou cez moju písomku, docvaklo mi v plnej miere, kam idem a hlavne – za kým. Chvíľu som váhal nad možnosťou nejsť a potom som si zdesene uvedomil, že tam chcem ísť, nie kvôli poondiatej matematike, ktorú by som sa mohol pokojne naučiť z knihy alebo od Shinjiho, ale kvôli nemu.