Life´s a Bitch - cast 6.

„Nevrav mi, že zasa riešiš otázku pubertálnych vzťahov,“ povzdychol si Naoya, keď videl môj otrávený ksicht.

„Viac-menej,“ odvetil som nesústredene a pokúsil som sa skoncentrovať na poznámky z matiky, ktoré boli vlastne zámienkou, prečo som teraz sedel v jeho dome.

„Netvár sa, že ťa to zaujíma,“ odhalil môj pokus o odvrátenie rozhovoru a postavil predo mňa pohár s čímsi farebným a toxickým. „Radšej mi povedz, čo zasa otecko.“

„Ha ha,“ zasmial som sa smutne a s mne vlastnou šikovnosťou sa mi podarilo napiť sa spôsobom, ktorý polovicu pohára poslal na moje tričko.

„Neprovokuj,“ zapriadol a väčšiu časť lepkavo sladkej tekutiny z môjho krku okamžite odstránil pomerne príjemným spôsobom.

„Tak o čo ide?“

„O to pokarhanie triednou,“ zveril som sa mu a jeho oči veľkosti taniera mi našepkali, že si príliš nepamätá, čo to vlastne hovoril vtedy v zborovni.

„Aj tak je to vlastne tvoja vina,“ vrhol som na neho obviňujúci pohľad. „Keby si sa o tom vtedy nezmienil, triedna by necítila potrebu presviedčať moju matku, že je potrebné, aby sa dostavila do školy na pohovor o mojom pokarhaní.“

„Kde je problém?“ nechápal Naoya a ja som mal krutý dojem, že ani nechce chápať: príliš sa zaoberal mojím tričkom, vďaka čomu som už bol v rozprávkovom stave. Teda ani nahý, ani oblečený.

„Že chce prísť otecko,“ uškrnul som sa a vošiel som mu prstami do vlasov. Pochopil správne a presunul svoju pozornosť k mojej dutine ústnej. Keď sa odlepil (doslovne – džús stále držal), uškrnul sa:

„Tak ho pošlem dočerta ja osobne... už sa tým netráp.“

Hoci popravde povedané som sa trápil práve touto možnosťou, nechal som to plávať. Nakoniec, v tej chvíli boli dôležitejšie úplne iné veci.

 

góh

 

„Tak ako bolo na doučovaní z matiky?“ privítal ma podráždený hlas. Chvíľu som rozmýšľal nad dostatočne prijateľnou odpoveďou, kým som hlas analyzoval a namiesto hysterického altu mojej matky mi z toho vyšiel podráždený Kazuo.

„Výborne,“ usmial som sa milo a Kazuo sa zamračil:

„Že ťa to ešte baví.“

„Ohromne,“ potvrdil som mu ešte milšie a pokúsil som sa odobrať do svojej izby.

„Čo je toto?“ strčil mi pod nos displej môjho vlastného mobilu. Ďalšie hups. Nechal som ho doma v rámci akcie Ako sa zbaviť dozoru nevlastného otca a exmilenca, ale nepredvídal som, že by sa Naoyovi zachcelo komunikácie... chyba.

Bol si na mna moooc dobry, tes sa na zajtra...

„Pokiaľ viem, vymyslel to ujo Bell a nazval to telefón,“ pokúsil som sa zakľučkovať, no Kazuo sa nedal. Nepovedal síce ani slovo, ale ten obviňujúci pohľad hovoril aj za neho.

„Čo chceš vedieť?“

„S kým spávaš?“ vychrlil to rovno a ja som mu vytrhol mobil z ruky. Vážne mi začínal liezť na nervy... asi sa z neho skutočne stáva rodič.

„Do toho ťa hovno,“ odvetil som poslušne a z izby vyletela matka:

„Ako si to dovoľuješ?“

„Jednoducho,“ pokrčil som plecami a tresol som dverami do svojej izby. Nepochyboval som, že štvrťhodinový zostrih Vreskotu sa odohrával na moju počesť.

„Mám ťa zrovnať so zemou,“ oznámil mi, keď bez klopania vtrhol do mojej izby.

„Poslúž si.“

„No tak, Ichiro, ešte stále sa hneváš?“

„Ja? Nie. Len by ma zaujímalo, prečo ti tak záleží na mne, keď tvoja milovaná práve hltá tabletky na hystériu.“

Zamračil sa; podpásovku nečakal. Jedna nula pre mňa.

„Nikdy som s tebou nemienil skončiť kvôli nej. Ja za to nemôžem...“

„...že sa to takto posralo, však?“ dokončil som. Chcel som sa usmiať, ale už to vážne nešlo, nech som sa snažil akokoľvek. Vyzeral ako vždy, keď sa dostavil do hotela, unavený a vystresovaný, presne s tým výrazom, ktorý som obvykle z jeho tváre dostal až ja. Odrazu mi ho prišlo ľúto.

„Ja viem, že si to nechcel. Ale stalo sa a ja nemám chuť hrať celý život divadielko.“

Hoci ho vlastne už hrám. Vysvetlenie hodné môjho génia.

„Ichiro...“

Mal som na perách tisíc sarkastických odpovedí a potom už len jeho jazyk. Sebaistý ako vždy; to ma na ňom od začiatku priťahovalo. Tá istota a dravosť, jednoznačné dotyky a predsa dávka nehy. Vlastne som si náš vzťah užíval, nemohol by som povedať, že nie... ešte aj teraz som cítil adrenalín prúdiaci celým mojím telom, keď mi jeho horúce ruky prenikli na kožu.

„Nie... matka...“ dostal som zo seba pomedzi vzdychy, za ktoré som sa okamžite znenávidel. Dočerta, ale ono to bolo také úžasné, také dokonalé ako počas tých mesiacov doteraz, v čase, keď som ešte nemusel riešiť žiadne zložité mravné otázky. Nenávidel som sa, pretože som ho chcel, hneď tu a teraz, na posteli, na ktorej som spával od troch rokov a s jedinou tenkou stenou, ktorá nás delila od mojej matky.

Ani neviem, ako sa mi podarilo zmiznúť. Keď som sa prebral zo stavu, do ktorého ma dostal, stál som na chodníku a uvedomoval som si, že nie je tak teplo, aby mi stačilo to tričko, čo som na sebe mal. A ak k tomu prirátame fakt, že moja telesná teplota bola Kazuovým zásahom pomerne zvýšená... zaškrípal som drkotajúcimi zubami a vykročil som do tmy po ulici, ktorou som sa sotva pred hodinou vrátil.

Predstavil som si Naoyovu reakciu a situáciu, akou by moja neskorá nočná návšteva nepochybne skončila a definitívne som zavrhol myšlienku otravovať práve jeho. Nemal som práve chuť preskakovať z postele do postele, aspoň nie v zmysle, v akom to platilo pre Naoyu a bohužiaľ, ešte stále aj pre Kazua. Takže som minul zopár drobných, ktoré mi ostali vo vrecku, na presolené rezance a usadil som sa pred školský internát.

Nesklamal som sa – sotva o dvadsať minút sa zjavila dobre známa postava kráčajúca ku dverám internátu pomerne neistým krokom. Čo iné by sa aj od Shinjiho dalo čakať.

„Čo tak neskoro?“ privítal som ho s úškrnom. Shinjimu chvíľu trvalo, kým svoj mierne mútny pohľad zaostril natoľko, aby ma identifikoval, no v okamžiku, keď sa mu to podarilo, sa jeho tvár rozžiarila ako horiaci vianočný stromček:

„Ichiro! To je super... čo ty tu?“

„Nemôžeš spávať?“ pripomenul som mu jeho vlastné slová, ktoré použil v rámci presviedčania triednej, že sa naozaj nechodí po nociach ožierať. Samozrejme, klamal.

„Jasné... tak sa ide piť...“ začal, no keď musel hľadať podporu u najbližšieho múru, pochopil, že tadiaľ cesta nevedie a vykročil ku schodom.

„Na úteku z domu?“ opýtal sa útržkovito. Bolo to príliš zložité, aby som mu niečo vysvetľoval, takže som len prikývol:

„Niečo také... môžem zostať u teba?“

„Ak ti nebude vadiť šteňa, mačka, blchy a Rei, tak áno.“

Vzhľadom k tomu, že som Reia poznal zhruba tak dlho, ako Shinjiho, ani ma veľmi neprekvapilo, že ho zaradil na koniec živočíšnej ríše. Keď sme vošli do izby, ktorú títo dvaja gentlemani obývali (alebo skôr demolovali), nesklamal som sa. Odhrnul som z poschodovej postele zmieneného psa, ktorý pripomínal zvieratá utýrané starými a bohatými paničkami k večnej obezite až na to, že tento exemplár mal o pol metra a dvadsať kíl viac, než priemerná babička. Za psom som zmietol na dlážku zvyšky čokolády aj s dekou, do ktorej sa stihli zapustiť, hoci pojem „dlážka“ bol dosť relatívny, keďže pôvodné drevené parkety sa dali pod nánosom zošitov, smetí a elektrosúčiastok rozoznať len sťažka.

„Môžem sa vyspať tu?“ opýtal som sa pre istotu a Shinji chvíľu váhal, kým si zbalil deku z hornej postele a presunul ju na lôžko, ktoré som práve vypratal:

„Radšej hore. Mám taký dojem, že dnes budem z izby vybiehať častejšie, než ľudia so zdravým zažívaním...“

„Kentara už vyhodili?“ podivil som sa nad prekvapivým nedostatkom ľudí v tejto miestnosti, hlavne preto, aby som nemusel preberať Shinjiho žalúdok značne podráždený vecami, ktoré sa viac podobali denaturovanému liehu, než alkoholu. A na strane druhej aj preto, aby som sa čosi nové dozvedel: Reiova neprítomnosť bola vysoko očakávaná a dostatočne zdôvodnená aktivitami na čiernom trhu, no u Kentara to bolo o inom.

„Ešte nie... ale podľa objemu hrudníka toho stvorenia, s ktorým večer odchádzal, mám dojem, že sa tak skoro nevráti...“

„Konečne nejakú zbalil?“ nadvihol som obočie a Shinji sa zaškeril:

„Skôr si konečne našetril.“

Ponechal som to bez komentára a neriešil som ani fakt, že mi chýba deka, pretože som nemal chuť hádať sa o kus handry so stokilovým psom, ktorý ju už, podľa toho, ako vyzerala, stihol natráviť a vypľuť.

---