Potíže s vanou

Hneď po Veľkej noci, teda v utorok, som sa rozhodol, že sa tej vane zbavím. Stála totiž uprostred záhrady a veľmi mi prekážala. Bránila mi v pohybe a svojou belobou narúšala moje predstavy o prirodzených farbách záhrady- mám na mysli zelenú, hnedú, šedú, šedohnedú, žltú, kaki a tiež červenú s jej nespočetnými variáciami. Bola mi tŕňom v oku, zdrojom znechutenia a iritácie. Bože, tá vaňa ma srala! Pri pohľade na ňu sa mi začínali chvieť kútiky úst a triasť kolená. Zatínal som päste a zúrivo odpľúval- raz pred seba, potom smerom v ktorom mám primontovanú ruku na písanie, skrutkovanie a špŕtanie si v nose a nakoniec smerom k ruke, na ktorej nosím hodinky a ktorou tak znamenite jabujem. Opľul som aj samotnú vaňu a ríbezľový krík. Trochu mi z toho vyschlo v krku, priznám sa.

Neprešli ani dva mesiace a odhodlal som sa. Vyzval som vaňu na súboj. Svaly a rozum proti ľahostajnému železnému korytu. Svojimi šľachovitými všestrannými rukami som ju uchopil za sifón a za jednu z jej štyroch nôh. Napol som všetky tie svoje svaly, ktorými som k tomuto účelu obdarený, a začal som ju vliecť smerom k bráne. Tak nejak sa vlečú kravy na bitúnku (aby si na ich svaloch pochutnala usmievavá dámička, bradatý intelektuál alebo ja, napríklad), tie majestátne rohaté čudá. Veru, cítim s kravami, s ich hroznými osudmi. Veď na to, aby hovädo ako som ja, mohlo sledovať telku a plniť tú svoju mizernú povinnosť voči vesmíru, by bohato stačila ryža a nejaké tie kaleráby, zemiaky, cibule a cesnaky. A kravy by neohrozene postávali na lúkach, čumeli do diaľky a snívali svoje hovädzie sny…

A rovnako by na tom boli aj ovce, kone, ošípané, hydina, psy, hady, zver divoká, takzvané “plody mora” a slimáky. O veľrybách a slonoch nehovoriac. Ľudstvo je však zlomyseľná a pažravá banda. Vkuse by len žralo a vylučovalo- zrejme aby zabudlo na všetky tie obskurné konštrukcie, ktoré vznikajú v jeho unudenej, zbytočnej hlave. Aby som nezabudol- ľudstvo ešte aj číta, športuje, rafinovane súloží, politizuje a nakupuje. A poniektorí zúfalci si v póze lotosa dokonca vylepšujú karmu- to aby si tú maškarádu nemuseli zopakovaťodznova.

Späť k vani. Podklad, na ktorom som uskutočňoval presun vane sa zmenil. Došiel som na prístupový chodník z betónu. Kovové nohy pri kontakte s betónom vydávali hrôzostrašný zvuk. Pekelný orchester naplnil celú dolinu. Sused odvedľa spozornel a podišiel k plotu, ktorý delí naše miniatúrne Barbie-pozemky.

Povedal: to mi je teda prácička!

Odpovedal som: hej, kureva, som skoro zdochol, do peachi!

On na to: alebo keby bola umelá!

Ja na to: radšej drevená, by som ju zakopal v lese!

On: to by si ju mohol aj spáliť!

Ja: že ma to nenapadlo!

On: na to sú dobrí ľudia čo poradia!

Ja: veď hej!

On: sa zastav, keď tú peachu odvlečieš. Oslávime!

Ja: dík, stavím sa.

Nakoniec som súboj s vaňou vyhral-to znamená dopravil som ju k bráne a predbežne sa na ňu vykašľal. Na znak víťazstva som ju chcel ešte ponížiť tým, že ju prebodnem krompáčom. Rozmyslel som si to však a stačilo mi, že som o ňu zahasil špak.

Potom som navštívil suseda. Z oslavy jeho päťdesiatky mu zostali dva litre vodky a zo dvadsať pív k tomu. Vypili sme však len decentného poldruha litra vodky a trinásť pív k tomu. Viac sme nestihli, pretože sme obaja prekvapujúco zaspali. Stihli sme však vyriešiť väčšinu problémov, ktoré trápia ľudstvo a trochu sa popretláčať.

V mojom sne vaňa ožila a pokúsila sa ma zabiť. Pohybovala sa pritom vzpriamene. Bola mrštná a v boji sa správala nefér. Utiekol som před ňou do lesa a vyliezol som na vysokánsky strom. Viac si naozaj nepamätám.

Ráno som skoro zomrel. Silná intoxikácia, myslím. Potom som však zistil, že vaňu v noci ktosi ukradol a tak som sa rozhodol , že zomriem vo veku stojedenástich rokov v útulnom starobinci na okraji veľkého a pekného mesta…