POVIEDKA

sme krásni. vidím nas na opustenom mieste pri spadnutom strome do rieky. "zahrej mi nohy." vravíš a usmeješ sa. "mám ich studené." a ešte raz sa milo zazubíš. pozerám sa na teba cez nové doteraz nepoznané ružové okuliare. si taká nádherná, že mám chuť ti to nejak znázorniť. chytil som do rúk halúzku, namočil ju do horiacej vatry a nakreslil do vzduchu lásku. ihned si zahorela novou vášňou pre horiace atramentové ryby. ja som hned vedel, že si najúžasnejšie dievča pod tatrami. "nakresli mi ešte čosi." tvoj hlas chutil vzduchu ako čerešne a podľa toho aj zavoňal. "a čo ti mám nakresliť?" "prasiatko." nakreslil som teda vo vzduchu prasiatko.

na druhý den som sa zobudil v močiari plnom žiab a strom stále ponorený do vody vydával zo seba slabé stony, podobné vrzganiu postele. nikde som už nezazrel tvoju tvár, tvoj hlas nevlnil vzduch pokojom, ani na bunde som nenašiel jediný plavý vlas. rozbehol som sa po pomyseľnom móle smerom od rieky k lesu, kde tiché sovy spomínajú na minulé leto a musel som sa odtiaľ vrátiť späť, pretože nemám rád les v noci. "je mi zima." povedal som, ale nikto mi neodpovedal. iba pouličné lampy pri moste sa zasmiali na pneumatikách okolo sa plaziaceho autobusu do Nitry. bežal som do diablovho mesta. hľadal som ťa stále odznova. ulice sa zbláznili. účesy jarných žien sa zježili. boli odpudzujúce. hľadám ťa. nikde žiadny lev, orol, alebo tiger. videl som len partiu puberťákov ako si podávajú fľašu fernetu, cinkot zlatých zubov a kľúčov od felície. nikde ani zmienka o afrických domorodcoch, či ohnivom prasiatku nad fantastickou riekou búrok. slnká sa odvrátili. pešo som kráčal domov a počítal hviezdy. bolo ich presne 766 667 788 455 567 985 a jeden mesiac, ktorému to bolo jedno. nepáčilo sa mi ako na mna pozerá a pije kalužiam tvár. bol to predsalen iba mesiac a nie starec z hory Miga. "láska? si niekde tu? bez teba sa bojím tieňov." iba som vyplašil krdeľ kuriev odpočívajúcich v hustej korune unaveného stromu. uleteli do všetkých smerov a už sa nikdy nestretnú na tom istom strome...

náhle ma oslepil záblesk svetla. bolo krásne ráno a nado mnou sa skláňala ona. usmievala sa a vlhkou handričkou mi utierala pomaly sa vyjasnievajúce čelo. nad horami sa tetelilo nahé tučné dieťa ako z bookletu Nevermind. "láska hory prenáša." "ukáž? kde?" pribehol som k modrému oknu a díval sa spolu s ňou na poplašene utekajúce kopce. "ty vole fakt!"