Life´s a Bitch - cast 8.

 „Myslíš, že to bol dobrý nápad?“ opýtal som sa neisto. Podľa mňa odpoveď rozhodne znela NIE, ale Naoya žiaril spokojnosťou ako slniečko nad atómovým hríbom.

„Povedal si spolužiakom, že mávaš doučovania z matiky?“

„Uhm...“

„Tak potom nevidím problém. Máš doučovanie, a keď náhodou končíme v rovnakej dobe, vezmem ťa rovno autom... čo sa ti na tom nezdá?“

Naozaj obdivujem jeho naivitu, ktorá je neoblomná a nekonečná, hoci má takmer tridsať. Prevrátil som teda oči a pokúsil som sa mu to vysvetliť, nanovo, pokojne a pomaly.

„Doteraz som s matikou nemal problém. Spolužiaci to vedia. A navyše... myslíš, že mi len tak prejde, keď sa vôbec nezjavím doma?“

„Samozrejme,“ usmial sa ešte žiarivejšie a dupol na brzdu, keď zasvietila červená. Šoféroval štýlom Kto má hlasnejšiu trúbu a väčšie auto, ten je na ceste väčší šéf. Druhý bod cestnej vyhlášky, ktorú Naoya zostavil a riadil sa ňou, znel Značka, ktorú nevidím, neplatí a ak ma zastavia za jej porušenie, potom ani neexistuje.

„Nechcel by si skúsiť rýchlokurz šoférovania?“ opýtal som sa, keď sa horúčkovito pokúšal preradiť rýchlosť a za nami sa celkom slušná kolóna áut pustila do hlasného protestu proti blokovaniu cesty.

„Načo?“ znela odpoveď. Nekomentoval som, hoci som mal stodvadsať inšpiratívnych návrhov.

Nakoniec sme sa pohli a sekundu po tom, čo sme prešli, zasvietila opäť červená. Za nami sa ozvalo zúrivé trúbenie a ja som nepochyboval, že všetci tí vodiči si poznačili Naoyovu poznávaciu značku a v najbližšej dobe jeho auto zasype hromada výbušnín. Koniec-koncov, pre ten úbohý stroj by to bolo vykúpenie.

Brzdy plačlivo zavyli a Naoya sa stále usmieval: očividne nemal problém ani s tým, ako puklica na prednom kolese zaškrípala o obrubník.

„Odteraz chodím pešo,“ poznamenal som, keď môj žalúdok ešte po desiatich minútach odmietal prijať aj takú lákavú vec, akou bol Naoyov ramen.

„Prosím ťa, nezveličuj,“ štuchol do mňa priateľsky a moje vnútornosti sa znovu zachveli.

„No, kým sa z tvojej tváre stratí tá zelená farba, idem sa osprchovať... teda, tej zástupkyni vážne hrablo... branné cvičenie – nech si ho robí sama, škatuľa jedna stará...“

Naoya sa s nadávaním vyrútil schodami a ja som sa zaškeril: naozaj, zástupkynina pomstychtivosť dosiahla vyšší stupeň a rozhodla sa nechať na cvičisku trpieť všetkých profesorov, ktorí ju nepodporili pred školskou radou, keď sa volil nový riaditeľ, alebo aj tých, ktorých jednoducho nemala rada. Čiže celú zborovňu. Takže v rámci „utužovania vzťahov a zdravia“ vymyslela branné cvičenia a Naoya už včera prišiel domov v stave, ktorý sa dal nazvať vhodný do šrotu. Napriek tomu som bol zástupkyni pomerne vďačný – zistil som totiž, že nie každý rozhovor sa nutne musí skončiť sexom. Naoya bol včera príliš unavený na čokoľvek okrem rozprávania a mne to vôbec, ale vôbec nevadilo: práve naopak.

 

góh

 

Pozrel som na oblohu, ktorá sa už farbila dočervena – na vine môjho neskorého pochodu domov bola jednoznačne škola a to hlavne konverzácie, ktoré sa dnes akosi pretiahli. A po druhé tu bolo moje pevné rozhodnutie nesadnúť s Naoyom do auta, pokiaľ šoféruje on. Navyše dnes sa milý matikár rozhodol prívetivo reagovať na vojenské cvičenia v blate a maskáčoch a od nejakého úbohého doktora vyrazil potvrdenku o zápale pľúc. Povedal, že to bola až druhá možnosť hneď po poslaní zástupkyne do zadku, do ktorého sa riaditeľovi aj tak pchá, ale nakoniec vyhral ten zápal pľúc, takže sa pokojne vyvaľoval doma a ja som musel tie tri kilometre prejsť pekne pešo. Naozaj vynikajúce, hlavne ak vezmeme do úvahy, že aprílové slnko už pekne pripekalo.

„Som doma,“ zavyl som zmučene a vrhol som sa do kuchyne. Pollitrovku ľadového čaju som vypil takmer naraz a keď som zatvoril chladničku, naskytol sa mi pohľad na Naoyu, ktorý rolu invalida zvládol naozaj skvelo. Mal na sebe len nohavice, ktoré by som nazval pyžamom nebyť tak trochu úchylného vzoru, ktorý ich pokrýval. Keby som bol kontrolou z poisťovne, povedal by som, že sa naozaj potí a poctivo leží v posteli, ale keďže som ho poznal a pár dní som s ním dokonca býval, bolo mi jasné, že sa najskôr len oblial niečím lepkavým a mokré vlasy sú výsledkom očistnej sprchy.

V skratke som mu porozprával pomerne nudné novinky dnešného dňa, ktoré spočívali poväčšine v kázaní triednej o mojom rapídne zhoršenom prospechu (rozumej trojku z matiky, aby som sa mohol tváriť, že to doučovanie potrebujem, a päťku z chémie, lebo sa mi nechcelo strápňovať sa pred tabuľou – namiesto učenia vzorcov som totiž minulú noc robil zaujímavejšie veci...).

Práve vo chvíli, keď som nesmierne zaujímavú historku dokončoval a Naoya sa už ani nesnažil potlačiť zívnutie, ktosi zazvonil.

„Nechceš si ísť ľahnúť? Pre prípad, že to naozaj je nejaká ženská z poisťovne,“ navrhol som, ale môj návrh sa nestretol s úspechom. Pokrčil ramenami, ktoré sa ešte stále leskli vlhkosťou stekajúcou z jeho vlasov a pobral sa ku dverám. Pobral som sa za ním, aby som mu poskytol dôvod, prečo je mimo postele: dobročinné skutky v prospech tupých študentov by nejakú tú starú rašpľu mohli obmäkčiť.

Práve keď zvonenie nabralo hysterický podtón, Naoya otvoril dvere pomerne prudko:

„Áno?“

„Prepáčte, hľadám svojho nevlast...“

„Tak to snáď nie,“ vložil som sa do konverzácie, ktorá doslovne zamrzla, len čo si môj drahý „otecko“ premeral Naoyu a stav, v akom sa nachádzal. Rozhodne by si o ňom mohol pomyslieť čokoľvek, len nie, že je chorý – Kazuo nebol slepý a ani hlúpy, hoci som o tom párkrát zapochyboval.

„Prestaň ma sledovať, prosím,“ požiadal som znudene a sledoval som, ako sa v Kazuovej tvári strieda pohoršenie, zúrivosť a nenávisť. Preskakoval pohľadom z Naoyu na mňa a krv, nepochybne na bode varu, mu pomaly stúpala do tváre.

„To je pocit, keď ťa niekto oserie, hm?“ zatiahol som milo. Kazuo pomaly, veľmi pomaly prikývol a nespúšťal oči z Naoyu. Ten pustil kľučku, ktorú ešte stále vyjavene držal. Jeho oči boli dokorán a ústa takmer tiež. Nakoniec sa prinútil prehovoriť, hoci mu to šlo akosi sťažka:

„K...Kazuo...“

Ehm... mám len ten dojem, alebo mi niečo naozaj uniká?

„Prekvapenie. Ichiro, domov.“

„Nie som tvoj pes, ty kretén!“ zavrčal som nervózne, presne v rozpore so svojím tvrdením. Bol som z toho všetkého trochu... nie, veľmi mimo a posledné, čo som potreboval, boli jeho panovačné rozkazy.

„Domov. Už aj,“ precedil pomedzi zuby. Začínal som sa báť. Kazuo bol napriek všetkému veľmi autoritatívny, ale nikdy to neukazoval takto. Nikdy mi tak hrubo nerozkazoval a ja som začínal mať naozaj strach. Čo sa to tu, dočerta, deje?!

Napriek tomu som neposlúchol. Stiahol som sa viac za Naoyu, sčasti aj preto, aby som ho podporil – vyzeral, že to nutne potrebuje. Bol bledý a zdalo sa mi, že má problémy s dýchaním.

„Ja... ako...“ vyjachtal a ustúpil odo dverí. Kazuo to vzal ako pozvanie a zatvoril za sebou dvere.

„Volala jeho triedna, že Ichiro už chodí do školy. Tak som na neho počkal a sledoval som ho. Najprv som si myslel, že ide k nejakému kamarátovi, ale keď tu bol dve hodiny, povedal som si, že vyskúšam šťastie... bingo, však?“

Naoya zbledol ešte viac – už bol takmer priesvitný. Ja som, naopak, očervenel: čo si ten chlap vôbec o sebe myslí?

„Neopováž sa ma ešte niekedy sledovať! Čo robím, je moja vec a teba sa to už netýka – to, čo bolo, skončilo v momente, keď si sa rozhodol vziať si moju matku!“

Nevnímal som, kedy som začal ziapať. Ale jasne som si uvedomil, kedy som prestal: v miestnosti sa rozhostilo nepríjemné, trápne a bolestivé ticho.

Naoya však pod Kazuovým bingom rozhodne rozumel niečo iné, pretože sa roztriasol ako osika a ešte o krok ustúpil. Povzbudzujúco som sa dotkol jeho pleca, no nezdalo sa mi, že by to vnímal.

„Prisahám, to... to nie je...“ začal, no Kazuo ho prerušil s ľadovým úsmevom. Ten chladný pokoj, ktorý z neho náhle vyžaroval, bol ešte strašidelnejší. Tým skôr, že som nevedel, o čo ide. Odkiaľ sa poznajú?!

„To nie je pravda, chceš povedať? Nespávaš s Ichirom, s tvojím študentom, podotýkam? Ale samozrejme. Svätý Naoya by niečoho takého nebol schopný, však?“

Roztriasol sa ešte viac a jeho tvár sa skrivila bolesťou. Kolená mu vypovedali poslušnosť a nepochybne by sa zrútil na zem, keby sa neoprel o stenu za ním.

„Ichiro, domov,“ zavelil ešte raz Kazuo a ja som chcel odporovať. Vtom sa však ozval veľmi slabý, veľmi zničený a veľmi unavený hlas:

„Myslím... myslím, že by si mal ísť...“

Kazuo sa víťazoslávne usmial:

„Vidíš? Tak poď.“

„Počkaj vonku. Zoberiem si tých pár vecí, čo tu mám,“ obhájil som si právo na rozlúčku. A na vysvetlenie, dočerta, potreboval som vysvetlenie, pretože celý ten rozhovor mi nedával zmysel.

Kazuo sa posledný raz povýšenecky uškrnul, kývol Naoyovi, čo mal byť asi nejaký primitívny pozdrav a vyšiel do noci.

Zatvoril som za ním a obzrel som sa. Ten pohľad ma, priznávam, šokoval. Poznal som Naoyu ako veselého, trochu naivného, s večným úsmevom na tvári. A v tej chvíli ma ani tak nevydesila poloha toho schúleného, trasúceho sa tela krčiaceho sa na zemi pri stene, ale fakt, ako málo ho poznám v skutočnosti. Ako málo viem o jeho tieňoch, strachoch a bolestiach.

„Čo to malo znamenať?“ vypálil som na neho a v tej chvíli mi došlo, že to bola chyba. Schúlil sa ešte viac a potichu sa rozvzlykal.

„Choď... prosím...“ zašepkal a ja som ostal bezradný. Nemal som veľmi na výber... alebo možno áno, a chýbala mi pevná vôľa, aby som ostal. Príliš som sa bál... strašne som sa bál, desil ma tento svet, ktorý som nepoznal, Naoya, ktorého som nepoznal a jeho bolesť, na ktorú som nepoznal liek.

Takže som opustil dom bez toho, že by som sa naozaj zapodieval nejakými tými zošitmi a tričkami, ktoré som tam mal. Nakoniec, aj tak to všetko kúpil Naoya... zabolelo ma vedomie, že to možno boli posledné dni, ktoré sme spolu strávili. Dočerta... začalo to ako pomsta Kazuovi a odrazu som nechcel odísť, nedokázal som si ani predstaviť, že sa ráno zobudím a on tam nebude, že prídem do školy... a on tam bude, ale cudzí, s prísnosťou, ktorú na hodinách vždy vyťahoval zo zadnej zásuvky svojej mysle a ktorú pre mňa vždy odkladal.

Hodil som sa na luxusné kožené sedadlo vedľa Kazua. Na tvár mi dopadla ťažká ruka. Ani som sa veľmi nezaoberal chuťou vlastnej krvi z rozbitej pery.

„To ti odkazuje matka. Povedala: keď toho bastarda nájdeš, rozbi mu tú nevďačnú hubu.“

„A aký trest ťa čaká, ak to nesplníš?“ opýtal som sa cynicky. Mal som príliš mizernú náladu, aby som vydržal neprovokovať. Takže som rýpal, hoci som sa hrozne bál, ako to dopadne. Nie úderov – na tie som bol zvyknutý z rokov, kým ešte otec žil, hoci to bolo už dávno. Bál som sa toho, čo sa nestane... a toho, čo sa môže stať.

„Drž hubu,“ zavrčal a otočil kľúčikom v zapaľovaní.

„Odkiaľ ho poznáš?“

Drahý motor zapriadol a znovu zhasol. Pozrel na mňa a všimol si pár kvapiek krvi, ktoré sa mi usadili na brade: videl som ich v spätnom zrkadle, ale nemohol som svoje ruky prinútiť k pohybu a zotrieť ich. Urobil to on a potom znovu uprel pohľad niekam do diaľky, ponad volant. Odrazu nevyzeral desivo – len príšerne smutne.

„Tiež som s ním spal... vlastne, tri roky som s ním žil,“ povedal bezvýrazne a ja som si tie slová musel asi trikrát zopakovať, aby som plne pochopil ich význam. Kazuo a Naoya... nie. Nechápem. To nie je pravda. To boli moje prvé reakcie, a potom mi do seba zapadol Naoyov strach a Kazuova zúrivosť.

Neveril mi... poslal som ho dočerta... Tvrdil, že spávam so študentmi...

„Spomínal to... prečo si si myslel, že spáva so študentmi?“ opýtal som sa nakoniec, akoby to bolo podstatné. Akoby mi tá odpoveď mohla pomôcť pochopiť veci, ktoré som nechápal.

„Nie si dostatočným dôkazom ty sám?“ opýtal sa trpko a znova naštartoval.

„Viac sa s ním nestretneš,“ povedal, kým sme vystúpili. Nepotreboval som jeho vážnu tvár, aby som to chápal. Stačila mi spomienka na ten zlomený hlas:

„Choď...prosím...“

---