Zrnku prachu

Zrnko prachu, chumáč zmietajúci sa v prievane... V nedelu padalo veľa prachu. v slnečných lúčoch sa sypali častice sveta na čerešňové parkety. Bolo hrozné ticho. V izbe mi oranžovelo slnko a po stenách nemo zúrili tiene javorov. Opretá o kolená som rozmýšlala či sa rozplačem. Veľmi som potrebovala ti to povedať, lebo nikto to ešte nevedel a ani nevie. Chcela som si vykričať hlasivky aby ste na vy, tisíce zrniek prachu okolo poculi, aby ste mi chlácholiaco padali do mihalníc a stali sa kvapočkami mojej bolesti. Chcela som... tak velmi som túžila, v tej samote vytrhnutá z pozemského diania z výšky som hľadela na film, ktorý sa už nedal pretočiť. tak veľmi som potrebovala... Rozplakala som sa. Parkety zosiveli a aj stromy na stenách potemneli. Ešte stále som potrebovala ti to povedať. Že som nezlihala, aj keď som hlboko presvedčená o opaku. Že za nič nemožem, aj keď si myslím, že je to len moja vina. Že som urobila málo, že som snáď niečo zanedbala, ...som ho zabila, moje mačiatko, mojho kocúrika. Ach, zrnko prachu! Vráť mi deň, keď prišlo na svet malé šedé čosi čo nevedelo piť. Každé tri hodiny, deň či noc, som otvárala chladničku, vyberala som z nej malú flaštičku s mačacím sunarom. Vyvárala som cumlíky a zohrievala mlieko. Zakaždým som čakala kým sa zobudí, lebo v spánku rástol. Potom prišli boje, ktoré som milovala. Kričal a odvracal svoju maličkú hlavičku od toho strašného cumla. Musela som to do neho naliat. Nechchcel prehĺtať, tak mu to tieklo aj noštekom a veľmi rád to všetko vyplúval. Potom som ho položila medzi sestričky k mame. Sedela som pri ňom pokiaľ nezaspal, zakaždým. Koncom tretieho dňa mi umieral v dlani. Tak veľmi som potrebovala ti to povedat. Moj malý kocúrik mi odchádzal čerešňovým sadom.

---