Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seÚvaha o vedomí, oku, živote a smrti a o Bohu
25. 07. 2006
6
1
3793
Autor
zvedavec
Vo chvíli, keď som si uvedomila, že už som zobudená, pri vedomí, spomenula som si, že už dlhšiu dobu vnímam svet, ktorý je okolo mňa. A nepamätala som si okamih, keď som po spánku nadobudla vedomie...Nezadrnčal budík, ako zväčša - a celkom postupne som sa ocitla vo svojom vedomí...spätne by som nevedela povedať, kedy.
To viedlo moje úvahy ďalej...
Žijem.
To viedlo moje úvahy ďalej...
Žijem.
Neviem, kedy som sa ocitla vo svojom vedomí. Zrazu to tak bolo. Žiaden ostrý predel – „už som tu“.
Včera, keď som zaspávala, a aj predvčerom, a aj mnohokrát predtým - kedy som to odišla do nevedomia? Márne by som hľadala ten okamih – len zrazu som nevnímala. Keď som dostala narkózu - celkom rovnako! Potom som vedomie nadobudla. A kde som bola medzitým?
Hm...napadlo ma: To možno Boh cezo mňa hľadí na svet. Som jeho oko. Rovnako ako vníma cez mnohých iných. A kedy sa tu ocitol? Ktovie...Zatvorí jedno oko, a otvorí ho niekde inde. I ja mám dve oči. Jedno zavriem, a druhým sa naďalej pozerám. Ak by som na jedno oslepla, mohla by som sa ešte pozrieť aj druhým. A bola by som tu celkom rovnako, ako s dvoma očami. Ale dve oči sú pre mňa potrebné. Vidím inak! Priestorovo. Komplexnejšie.
Ozaj. Ľudia, zvieratá, rastliny, tak veľká pestrosť. Žijú, vnímajú svet.
Moje dve oči sú tiež rozdielne. Obe sú hnedé, ale rôzne pobodkované. A nie sú identické. A keď jedným okom hľadím v zrkadle na svoje druhé oko, páči sa mi a mám ho rada.
Mohla by som byť s ním aj nespokojná. Lebo mohla by tam napr. byť nejaká žilka, ktorá sa mi nezdá, alebo zápal... Vlastne hľadím oboma očami na jedno z nich a hodnotím...
Aj človek človeka hodnotí. Ako keď hľadí do zrkadla?
Kdesi v Písmach som čítala: Čokoľvek ste mojím najmenším urobili, mne ste urobili...
A možno smrť človeka nie je. Možno narodenie iného človeka je stretnutie sa s tým, ktorého vnímame ako v smrti strateného. A ten, kto vníma, je Boh.
Možno... Ale vedieť, nič neviem.
(Prečo ma to napadlo? Chcela by som, aby to tak bolo? Je to riešenie mojich strát? Či je život taký nejaký? Premýšľam.)
1 názor
Vracím se ještě jednou : Já mám na Boha názor už stabilizovaný, ale tato meditace se mi docela líbí a je z velké části i náramně pravděpodobná. Souhlasí to s mým přesvědčením, že každý tvor je součástí Boží bytosti (a že proto nejsou na místě úvahy o dobrotě či nedobrotě, ale jen o tomže vše co činíme je činěno nejen s vědomím Boha, ale v souhlase s jeho přímou vůlí).
Tak jsme dnes byli u Máchova památníku a já vedle něj usnul na zemi. Manželka mě po probuzení informovala, že zatím co jsem spal, prošli okolo jen jedni turisti. Odpověděl jsem, že to vím, že jsem je slyšel, čemuž se velmi podivovala, protože jsem prý pěkně chrápal. Věřím ji, i to chrápání jsem občas zaslechl ... . :-))
Úvahy na toto téma mám rád. Našima očima se skutečně dívá Bůh. V jednom okamžiku všema očima všech bytostí zároveň. :-)*
Hrbol: som jedno oko Boha? a NeoOpica je druhé? - tak asi som jej sestra, jej tak vzdialená, ako aj Tebe,
díky za reakcie všetkým, veľmi sa mi páčili - úplne všetky
Zajímavá úvaha, prožívám její kousky a úseky každé ráno... hezky napsané, snad trošku stručnější to mohlo být, ale není to kosmetická vada