posledný deň

Vždy som si myslel, že v deň v ktorom umriem bude všetko iné. Slnko bude pražiť, ale ja nepocítim jeho teplo. Akoby mi už jeho horúce lúče nepatrili. Alebo bude vonku mrznúť, ale celé moje vnútro bude prežiarené pokojným sálavým teplom. Vietor mi do ucha zašepká, že dnes je môj posledný deň.  Snehové vločky budú padať pomalšie a ja aj bez lupy rozoznám ich krásne tvary. Možno bude jar a ja budem počuť spievať rastúce kvety.  Alebo v jeseni mi padajúce lístie zo stromu zašveholí nostalgickú pieseň.

Posledný deň môjho života bol však úplne bežný. Ráno som popíjal bielu kávu a čítal noviny. Deti sa naháňali okolo stola a pišťali. Moja žena nervózne pobehovala v nočnej košeli a okrikovala deti a myslím, že pár z jej pokrikov sa ušlo aj mne. Neviem. Pokojne som čítal a sŕkal kávu a nevšímal si ju ani deti. 

Keď som odložil noviny na stôl, dopil posledný hlt a dojedol, bolo už v dome ticho. V predsieni som zakopol o malého plyšového medvedíka. Nechal som ho ležať odkopnutého v kúte. Ráno sa tu vždy niečo povaľovalo. Buď to deti zabudli so sebou zobrať, alebo im to žena nedovolila vziať.

V aute som počúval ranné správy. Na semaforoch som chytil zelenú vlnu. Sledoval som ľudí stojacich na zastávke autobusu. V tom mi do cesty vbehol mladík. Stočil som volant a prudko ubrzdil. Nestihol som. Moje auto vpálilo rovno do železného stĺpu. Posledné, čo som si všimol, bola zelená farba svetla semaforu a vystrašené zelené oči mladíka.

Bola to moja vina. Chodci sú vždy nevinní. Mal som predvídať, že zelené oči majú prednosť pred zelenou semaforu. Mal som predvídať, že smrť môže prísť kedykoľvek. Že mi nedá žiadne znamenie.