Life´s a Bitch - cast 18.

V nasledujúcich niekoľkých dňoch mi bolo viac než jasné, že moja matka tak rýchlo názor nezmení, ako ho teda vôbec zmení. No... nie že by som sa mal na čo sťažovať. Akiho mama zvykla zostávať v robote až do večera a po príchode nás čakalo jedlo: obvykle ho predstavovali hamburgery, prípadne niečo, čo sa v ten deň varilo v bufete. V každom prípade to bolo lepšie, než polievky zo sáčku, ktoré predstavovali vrchol kulinárskeho umenia u mňa doma. Navyše, Akiho mama sa vôbec nepozastavovala nad geniálnym vysvetlením mojej situácie, ktoré jej Aki poskytol (niečo v zmysle „Ichiro bude u nás chvíľu bývať,“) a okamžite navrhla, aby som ju volal Misami. Prešli dva dni a ja som sa začínal cítiť ako doma, ak nie lepšie (reprezentovali to aj kusy môjho oblečenia, ktoré sa po izbe začínali povaľovať spolu s tými Akiho).

V sobotu večer sa do pôvodne Akiho, nateraz našej izby vovalila ako víchor, veselo odignorovala Akiho zamrmlané nadávky a úsporné pohyby, ktorými sa pokúšal naraz pozapínať si rifle a košeľu, ktoré signalizovali, že keby Misami prišla o päť minút neskôr, rozhodne by sa mala na čo pozerať.

A oznámila nám, že nás vezme do kaviarne, ktorú som poznal ako pomerne drahú a na môj vkus príliš formálnu.

Akiho pohľad jasne hovoril, čo si o „rodinnom programe“ myslí a čo by robil stokrát radšej. Jeho mama sa však zamračila a rozhodne roztvorila skriňu:

„Potrebujú tam čašníčku na víkendy, vzala som to, lebo dobre platia... a oblečte sa nejako slušne, jasné?“

Vytiahla zospodu niečo, čo matne pripomínalo košeľu, nepozastavila sa nad tým, že od vyžehlenej látky má ďaleko a hodila ju po Akim.

„Toto je mi dávno malé,“ zaprotestoval v nádeji, že sa vyhne povinnosti vziať si na seba niečo, čo sa priečilo jeho zásadám. Nepomohlo... jeho mama znovu zalovila v skrini a vytiahla čosi podobné, ale o niečo väčšie:

„Toto ti bude akurát. Daj tú druhú košeľu Ichirovi, jemu bude dobrá. A prestaň sa vyhovárať.“

Nakopla niekoľko tričiek, ktoré predtým na ňu vypadli, späť do skrine a s triumfálnym úsmevom odplachtila.

Aki po mne hodil pohľad týraného šteniatka:

„Asi to budeme musieť absolvovať, čo?“

„Vyzerá to tak,“ odpovedal som a vzal som si to čosi podobné košeli, čo mi podával.

***

„No... nie je to tu najhoršie...“ nadhodil Aki a rozhliadol sa okolo seba. Mal pravdu: celé to vyzeralo tak dobre, až som si pripadal akosi nepatrične, v nohaviciach od školskej uniformy a v Akiho starej košeli. Vlastne, pripadal by som si nepatrične, nech by som bol oblečený v čomkoľvek: strieborné príbory, starožitný nábytok a krištáľové lustre jednoducho nezosobňovali moju víziu príjemne stráveného večera.

Misami nás odviedla do odľahlej časti podniku, ktorá bola drevenými stenami rozdelená na akési boxy.

„Prinesiem vám niečo na účet podniku,“ zaškerila sa diabolsky a kývla na Akiho.

„Zahrám sa na nespokojného a prachatého zákazníka a vedúci mi niečo ponúkne ako odškodné za vlas v polievke,“ vysvetlil mi s úškrnom a pobral sa za mamou.

Zostal som sám a takmer okamžite som sa začal nudiť. Zízať na mazanice, nad ktorými sa niektorí vysoko postavení ľudia rozplývali v snahe vyzerať oduševnene, ma omrzelo tak za pol minúty, ďalšiu minútu som sa bavil na účet asi šesťdesiatročného chlapa, ktorý sa pokúšal zaujať mladučkú odfarbenú babu pri bare. Keď sa to ako spôsob zábavy neosvedčilo, rozhodol som sa vypočuť nejaké vysoko tajné rokovanie, ktoré prebiehalo v boxe vedľa. Aspoň tak to znelo podľa intonácie – ženský hlas, trochu unavený, a mužský, viac-menej pokojný, no s jednoznačným podtónom stúpajúcej hladiny adrenalínu v krvi.

Posadil som sa tak, aby som lepšie počul a začal som rozoznávať slová:

„...nie som žiadna továreň na deti. Mám jedno a to mi úplne stačí.“

„Ale mohla si sa aspoň opýtať...“

„Či mi láskavo dovolíš rozhodnúť sa, či chcem byť slobodná matka?“

„Pozri, mala si mi o tom povedať, niečo by som...“

„Vážne si myslíš, že ty si len tak prídeš, povieš mi, že si vlastne teplý a ja o týždeň na to pribehnem za tebou a budem ešte čakať, že mi padneš k nohám? Nie, až taká hlúpa nie som, nech si o mne myslíš čokoľvek.“

„Ale...“ pokúsil sa namietať muž a mne začínalo dochádzať, že tie hlasy sakra poznám...

„Pozri, to dieťa som nechcela a pochybujem, že ty áno. Takže sa prestaňme hádať o hlúpostiach a povedz mi, prečo si mi volal.“

„Ja... eh... Ichiro vravel, že si bola na dne, tak som si myslel...“

Whoops... bolo to jediné, čo mi napadlo a bolo to pomerne výstižné, ak si odmyslím ešte výstižnejšie vulgarizmy, ktoré by sa na túto situáciu hodili.

„Som v poriadku... Ichiro? Ten malý bastard. Bol u teba? To by som si nepomyslela... teraz mi napadá, ako vlastne vedel, kde bývaš, keď ani ja... ach... no jasné.“

Ozval sa cinkot pohára (nepochybne naplneného niečím drahým) a potom som znovu začul hlas mojej matky.

„Že mi to nenapadlo skôr, hm? Ty prídeš s tým, že si teplý, o pár dní na to príde s tým istým aj môj drahý syn... bol si to ty, hm? Ty si ho pretiahol.“

Podľa toho, že sa rozhostilo trápne ticho, som usúdil, že Kazuo sa práve neeticky červená.

„No výborne... vlastne je to jedno. Zmizol z domu a už sa dva dni nevrátil...“

Nezdalo sa, že by ju to ktovieako trápilo. Mňa však v tom momente zaujímalo, čo to hovorila o nejakom dieťati?!

„Ale aj tak si to mohla riešiť inak...“ zavrčal Kazuo. Moja matka sa len uškrnula – nemusel som to vidieť, dobre som spoznal ten tón v jej hlase.

„Iste. Vychovať ďalšieho nevďačného bastarda, ktorý raz zmizne z domu a to za pomoci tvojich štedrých príspevkov. Nie, vďaka, stačilo mi raz.“

Znovu cinkol pohár a zaškrípala stolička:

„A teraz, ak ma ospravedlníš... myslím, že som povedala a vypočula všetko, čo som mala.“

Prikrčil som sa, aby ma nezbadala – nemal som chuť na scénu s matkou a už vôbec nie na ďalšiu s Kazuom.

A potom som si všimol Akiho, ktorý s dvoma pohármi šampanského postával obďaleč. Musel by byť úplne hluchý, aby nepočul rozhovor, ktorý práve prebiehal. To, čo ma však zaujalo (a priznávam, aj vydesilo), bol fakt, že nezízal na mňa, ale asi o pol metra vedľa, nepochybne na Kazua.

Bledý ako stena vykročil ku mne, položil poháre na obrus s nejakou podivnou západnou vzorkou a bez vysvetlenia ma vytiahol von.

Mám pocit, že si začínam zvykať, napadlo mi, keď som sa zas nechal Akim vliecť ako kus dobytka. Chvíľu. Potom ma to vážne prestalo baviť a keď som sa ani po jemných narážkach nedočkal vysvetlenia, jednoducho som sa mu vytrhol:

„Mohol by si sa zbaviť tohto zvyku ťahať ma za sebou ako psa?!“

Prešiel ešte pár krokov, kým jeho centrálna nervová sústava vyslala k nohám príkaz na zastavenie. No neotočil sa, len tam tak stál a ja som na poloprázdnej ulici zízal na jeho chrbát. Dočerta, čo to má znamenať?! Bude aspoň raz v mojom živote niekto taký láskavý, a vysvetlí mi, o čo mu ide?!

Podľa pohybu jeho pliec som usúdil, že si skrížil ruky na hrudi... a roztriasol sa. Chvíľu som sa rozhodoval medzi trucovaním a pocitom viny... nakoniec som prešiel tých pár krokov, ktoré nás delili.

„Čo je?“ opýtal som sa tak trochu hlúpo, no nemal som chuť vymýšľať nejaké zložité okľuky. Chcel som len priamo vedieť, čo sa s ním deje vždy, keď vidí Naoyu alebo Kazua. Prečo sa ma snaží dostať z ich dosahu...? Čo sa stalo, že z jeho tváre vyprchala všetka krv...

Donútil som ho pozrieť sa na mňa – vďaka výškovému rozdielu medzi nami to nebol až taký problém. Všimol som si, že aj jeho oči naznačujú jeho duševné rozpoloženie – boli už takmer viac červené, ako čierne a takmer sa topili v slzách. Nebol som si istý, čo je príčinou – zlosť, bezmocnosť, ľútosť?

Objal ma. Čakal som nejaké zložité vysvetľovanie, čakal som, že sa bude vyhýbať odpovedi, a on ma len objal. Hoci sa celý triasol, jeho dlane na mojom chrbte boli horúce. Nechcelo sa mi protestovať ani vymáhať z niekoho ďalšie vysvetlenia: aj tak to nikdy k ničomu neviedlo. Mal som už toho dosť a jediné, čo som chcel, bolo mať niekoho, koho môžem mať trochu rád bez strachu, že čoskoro zmizne, že som len akýsi tréning pre skutočný vzťah, ktorý naňho tam kdesi čaká. Ja, dočerta, ja chcem byť tým skutočným vzťahom, aspoň pre jednu osobu na svete, aj keby to malo trvať len pár mesiacov, alebo len týždňov...

Ja viem, bolo to egoistické a neprimerané situácii, mal som sa báť, čo sa s ním stalo, mal som vymáhať jeho vysvetlenia a možno aj vyrábať žiarlivé scény... ale zrazu som mal taký podivný ťaživý pocit únavy, ktorý ovládol každý kúsok môjho tela a prinútil ma pritisnúť sa k nemu bližšie, vdychovať vôňu jeho pokožky a vlasov a pevne sa zachytiť jeho košele, ignorujúc fakt, že látka nápor mojich rúk možno nevydrží. Kašľať na to, myslel som si úplne samozrejme a už v tej chvíli som sa za to nenávidel, za to, že mám chuť naozaj sa vykašľať úplne na všetko. Vedel som, že by sa nič nestalo, že by som sa jednoducho chvíľu ľutoval a potom by som sa zdvihol a nejako prežíval ďalej... ale jednoducho sa mi odrazu dýchalo strašne ťažko, keď som si predstavil, že aj Aki raz povie to, čo nechcem počuť...  že raz odíde... že raz jeho prsty prestanú zvierať moje zápästie, prestane ma ťahať za sebou a ja pred sebou neuvidím jeho široké plecia, ale len prázdno... a bolo mi jedno, ako veľmi pateticky by všetky moje pocity zneli, keby som ich vyslovil nahlas, ako veľmi by sa podobali na presladenú komerčnú romantiku, v tej chvíli som dokázal len stáť, zvierať tú košeľu a Akiho a snažiť sa dýchať, hoci to bolo čoraz ťažšie. Netrvalo dlho, kým som si uvedomil, že ma začínajú štípať oči. Navrátila sa mi aspoň štipka zdravého rozumu, aspoň toľko, aby som uvoľnil svoje kŕčovité zovretie a pokúsil sa dozvedieť, čo sa stalo.

Aj keby to znamenalo... čokoľvek.

Chcel som so opýtať, vlastne som ani poriadne nevedel, na čo. No predbehol ma. Zavŕtal pohľad hlboko do dlažobných kociek chodníka a pustil ma:

„Nechcel som, aby si to vedel. Videl si... videl si toho muža v tej kaviarni?“

Kazua? Myslí Kazua? Nepochybne áno, veď naňho zízal ako na stelesnenie smrti...    

 „Spal som s ním,“ povedal. Je divné, že mi nevyrazil dych? Že som neotvoril oči a ústa a nezvreskol som „Čože???“ Asi je. Namiesto toho sa moje ústa znovu ocitli v spojení s nejakým neidentifikovateľným stvorením niekde vo vesmíre, lebo prehlásili:

„Ja tiež.“

Reagoval tak, ako som mal reagovať ja: vyvalil oči. Potom sa očividne rozhodol sypať si popol na hlavu až do konca, lebo jeho bledá tvár nadobudla odtieň červenej, keď namietol:

„Ale... ja... ja som s ním spal... za peniaze.“

„Aj ja,“ vyhlásil som znova. Bola to pravda... aspoň zo začiatku určite.

„To... to vážne?“

„Áno. Aj s Naoyom... s Hikarim. Preto nechcel, aby si si so mnou začínal.“

Stratil reč. Na okamih. Potom sa zdalo, že sa fakt rozplače... a namiesto toho sa rozosmial. Trochu trpko... ale stále to bolo lepšie, ako keby prelieval slzy. Sĺz už bolo až príliš veľa.

„A ja sa stresujem, ako ti to povedať...“ usmial sa a znovu ma objal. Priam som cítil úľavu, ktorá z neho vyžarovala. „Preto ma Hikari vydieral... vlastne keď sa to tak vezme, bol som mu to trochu dlžný... vieš, že sa s Kazuom rozišiel vlastne kvôli mne? Preto, že nás našiel práve v najlepšom...“

„V najlepšom, hm... no, Kazuo nie je najhorší,“ zamrmlal som bezmyšlienkovite a Aki po mne vrhol nechápavý pohľad. Potom som si uvedomil, čo to zo mňa zas vypadlo a obaja sme sa rozosmiali. Dočerta, to by mi nikdy nenapadlo... hodnotiť s Akim Kazuove schopnosti...

A potom som sa rozhodol pre úprimnosť. Dosť bolo strachu, stačilo mi skrývania vlastných chýb a prešľapov:

„Je toho ešte dosť, čo o mne nevieš.“

Budeš ma po tom všetkom ešte chcieť? vyslal som k nemu tichý signál. Usmial sa: cítil som jeho úsmev a jeho tichú odpoveď: Budem.

***

Povedal som mu všetko. A on splnil svoj nevyslovený sľub: chcel ma aj potom. Prijali ho na univerzitu, našiel si prácu a prenajal si malý byt. A keďže matka stále nezmenila svoj názor, odišiel som s ním.

Stratil som akékoľvek spojenie s matkou, Kazuom alebo Naoyom. Jediný, komu som z Osaky napísal, bol Shinji. A prvá veta listu bol prísny zákaz povedať komukoľvek, kde som. Myslel som, že to tak bude najlepšie a asi to aj bude pravda: život je totiž sviňa...

Aj keď občas napíše celkom pekný happyend.