A zase jeden...

Po diaľnici sa bleskovou rýchlosťou rútilo čierne nablýskané fáro so značkou 777BD. Bolo asi tridsať stupňov, ale chlapíka v klimatizovanom aute to ani najmenej netrápilo. Neponáhľal sa, ale (už z princípu) predbehol bielu Fabiu s bezočivým úškrnom na perách a nasledovali ďalšie tri vozidlá pred ním.

Poctiví oteckovia natlačení so svojimi rodinami v malých plechových škatuľkách neveriaco krútili hlavami a hlasno komentovali výstup „ďalšieho šialenca“,  potajomky si ale každý z nich predstavil, aké by to bolo byť „cestným pirátom“...

Muž, ktorý sa volal Robert a bol hrdým majiteľom luxusného BMW-čka, bol naozaj zvláštny “týpek“. Dvadsaťtriročný muž mal len to šťastie, že sa narodil do dobrej rodiny. Jeho otcom bol riaditeľ istej banky a mladík zastával dôležitú funkciu jeho zástupcu. Sebavedomie mu nechýbalo už od narodenia a keďže sa k tomu pridali aj nekonečné pochvaly zo strany rodiny, Robert si začal namýšľať, že dokáže všetko. A podľa toho sa aj správal. Pravda, keď ešte zistil, že vyzerá triedovo a kočky naňho “berú“, stratil všetky zábrany a stal sa z neho hotový lotor...

Konečne sa vymotal z tej hlúpej vidieckej osady a zamieril hlbšie do lesa. Asi necelý kilometer za dedinou zbadal nejaké rómske dievča, s košíkmi pri nohách. Pribrzdil, pretože mal veľmi rád čerstvé lesné jahody, maliny, černice, čučoriedky a ostatne bol zvedavý, koľko si za túto prácu dnes v osadách “účtujú“.

Nedbanlivo stlačil malý gombík a okno sa nehlučne zosunulo. Vyklonil sa a pozrel letmo na dievča, oči mu však na nej proti jeho vôli zostali visieť- bola beloška, ale opálená a mala čierne vlnité vlasy. Stála k nemu profilom a očividne si ho ani nevšimla.

-Hej- zavolal na ňu a ona sa okamžite obrátila k nemu. Bola pôvabná, mala čierne lesklé oči a ohnivý pohľad. Robert si najprv pohŕdavo premeral jej staré, ale čisté oblečenie, no potom sa s obdivom zastavil na jej peknej tvári. Zrazu mu prebehla celým telom akási neidentifikovateľná triaška, keď sa dievčina zastavila prenikavým pohľadom na jeho tvári. Proti všetkej logike sveta po nej zrazu strašne zatúžil. Potichu sa zasmial, lebo...veď čo? Nikto sa nikdy nedozvie, že sa vyspal s nejakou chudobnou fľandrou kdesi v lese... Rozmýšľal, ako ju presvedčiť, hoci keď si pomyslel na tučný zväzok peňazí vo vrecku saka, okamžite mu z hlavy vyprchali všetky negatívne myšlienky. Nenápadne pozrel k jej nohám na drevený, ručne upletený košík. 

V ňom boli červené veľké jahody a keď sa lepšie prizrel, zbadal ich hneď blízko cesty niekoľko. Nenútene začal rozhovor:

–Po koľko?-

Dievča išlo na to takticky: -A koľko dáte?

Frajer nahodil svoj známy špičkový úsmev, ktorý mu zatiaľ zaručil úspech u každej mladej slečny v šatách kupovaných prinajhoršom v zahraničných butikoch.

-Tisícku aj s tebou, slečinka.

Očervenela a prudko sa ohradila: Na to naozaj ani nemyslite. Chcete teda niečo?

Stále sa usmieval a pozeral na ňu nevinnými modrými očami.

-Niečo z tohto- zdôraznila a ukázala na lesné plody.

-Nie, nechcem nič z toho. Ale tú krásavicu, ktorá ten „lesný tovar“ tak úzkostlivo stráži.

-Asi ste ma dobre nepochopili, ale ja skutočne nemám záujem.

-No tak, dievča, nerob drahoty. Poviem ti to na rovinu. Si pekná, páčiš sa mi a môžeme sa veľmi ľahko dohodnúť. Zvýšim cenu, povedz si a nehanbi sa. Nikto sa o tom nikdy nedozvie, toho sa nemusíš báť...

-Naozaj vám nemám viac čo povedať. Ak už nič iné nechcete, budem rada, ak odídete.

-To v žiadnom prípade- s týmito slovami sa otvorili dvere a z auta vyskočil vysoký muž.

-Ako sa voláš, princeznička?

-Do toho vás nič nie je a nechápem, prečo mi tykáte...

-No tak dobre...pani, môžete mi prezradiť vaše ctené meno?

S nadvihnutým obočím odpovedala, že sa volá Ariana.

-Marianna?

-Nie Marianna, ale Ariana.

-Tak, Ariana, naozaj sa podobrotky nedohodneme?

-Ako to myslíte, podobrotky? Neopovažujte sa...

To už ju pevne držal a ona sa nemohla ani pohnúť, keď ju zvalil na trávu a roztrhol jej šaty. Bránila sa zo všetkých síl, ale keď videla, že na neho nestačí, zvolila iný spôsob. Zmeravela a prestala sa hýbať, až si pomyslel, že jej ublížil a rýchlo ju pustil. Nadýchla sa a zašepkala: Platí ešte tá ponuka?

Robert na chvíľu zaváhal, ale pri pohľade na tú chvejúcu sa krásku si pomyslel, že stojí za to obetovať niekoľko korún... Za také telo...- pomyslel si, lebo bola rovnako pekná bez šiat ako s nimi, ba skôr ešte krajšia, lebo ju nič nešpatilo.

-Tak si predsa prišla k rozumu... nastúp- s nerozvážnosťou sa obrátil k autu a otvoril dvere, ale keď sa otočil k Ariane, zistil, že je asi 50 metrov od neho. Zaklial a zakričal za ňou, že si ju nájde a aj tak ju dostane. Ona sa v letku otočila a zvrieskla: Toto budeš ľutovať...už len kvôli tým ostatným chuderám! To prisahám.

Zakričal za ňou, že je cundra, ale ona už bola ďaleko a nepočula ho. Vykašlal sa na tú kravu a v meste zamieril k „domu lásky“, no čoskoro ho znechutene opustil, lebo ani jedna sa mu nepozdávala natoľko, ako tá čudná Ariana, ktorá bola prvým dievčaťom, čo ho po toľkých rokoch odmietlo. Dámy sa na prepychových večierkoch pretekali o jeho úsmev a ak niektorú krajšiu z nich požiadal o tanec, priam sa mu pred očami roztopila. A také chudobné dievča- akási lesná víla- by radšej umrela, akoby mala byť jeho...liezlo mu to na nervy, ale pomyslel si, že bola sprostá a snažil sa tým nezaoberať. Ale raz si ju nájdem- napadlo ho- a už mi neutečie...