Vykladačka snov

Vedela to. Rozobrať sen na kúsočky a poskladať predpoveď udalostí na pár týždňov dopredu. Alebo len nemo pritakávať, počúvať s prižmúrenými očami; ruky schované pod stolom, lebo sa jej triasli; vyložiť zmysel počutého tak, aby snívajúceho nevystrašila. Lebo väčšinou to boli sny ťažké, nedávajúce zmysel, priam strašidelné. Vedela to. Predpovedať, predvídať, vycítiť. Aj svoje. Karty vyťahovala na svetlo sveta iba výnimočne. Mala ich uložené v drevenej škatuľke s vysúvacím vrchnákom. Už nie raz to skúšala. Zamiešať, zatvoriť oči, sústrediť sa na otázku a jednu kartu z balíčka vytiahnuť, položiť na stôl obrázkom hore. Vylovila každý raz tú istú. Smrtku s číslom šesť. Dokonalý protiklad. Šestka, jej šťastné číslo. Smrtka, symbol zániku. Vedela to...

Stratila spánok. Prevaľovala sa na posteli, pustila si hudbu, potom ju vypla. Nevedela utíšiť myseľ. Čosi ju ťahalo von, pod hviezdnu oblohu, do chladnej noci. Pod viečka sa jej neustále vracal obraz chodníka, špičiek jej topánok, ako predbiehajú jedna druhú, no nevedela zodvihnúť hlavu a pozrieť sa na cieľ... Kam vlastne v tej tme bežala? Bola natoľko slabá, že už nevedela ani požiadať o pomoc, nieto ju dať. Pri každom pokuse nechať viečka dlhšie zatvorené, sa strhla od bolesti. Fňukala. Kľačala s rukami na ušiach a neznámi ľudia ju širokým oblúkom obchádzali.

Iba muž v čiernom plášti spomalil. Mal pichľavé oči, ktoré znásobovali jej bolesť. – Nech sa nepozerá! Nech ide preč! – kričala, ale hlas sa jej menil na akési bublinky, ktoré musela prehĺtať, aby ju nezadusili a tak po čase len naprázdno otvárala ústa. Jeho ruky v čiernych rukaviciach sa k nej natiahli. Inštinktívne sa odklonila a sadla si na päty. Nezniesla, aby sa jej dotkol. Nepotrebovala pocity, dotyky, chcela len nebolieť. Kožené rukavice sa studeno dotkli jej brady a zdvihli ju k nebu. Videla slnko, modrú oblohu, leto. Muž stál v tme, ľudia boli v tme, všetko zahaľovala tma. Len na ňu dopadalo svetlo ako z reflektora. Slnečné lúče sa dotýkali jej tváre a pliec. Boli však chladné, po tele jej behali zimomriavky, ktoré ju rezali na koži. Ako žiletky. Ukrutná bolesť ju pálila v mozgu. Nemohla sa ani pohnúť, nemohla už ani plakať,

Na dlani pravej koženej rukavice sa niečo hýbalo. Malé, ružové, vyzeralo to ako práve narodené šteňa z rozprávky - iba tam boli tak malé bytosti. Pôsobilo to dosť odpudzujúco. „Budeš ho kojiť,“ povedal muž hlasom, ktorý nezniesol odpor. „To nie!“ kričala. Čierny plášť priložil ruku k jej hrudi. Malé, ružové čudo na ňu preliezlo, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Preliezť z rukavice k jej prsníku. Teraz si uvedomila, že je holá. To niečo malo chvost, ktorým si pomáhalo pri lezení. Cítila jeho ostré pazúry, zabárajúce sa do jej kože. Zatínala zuby, slzy jej stekali po tvári a dopadali na prsia. Spozornela. Začula sykavý, známy zvuk. Bol to zvuk kvapky vody, ktorá práve dopadla na rozpálené platne kachlí. Zasyčí od bolesti a vyparí sa. Obzrela sa. Všade tma, žiadne kachle. Ale ten zvuk tu bol!

Pozrela na seba. Na mieste pravého prsníka mala obrovskú otvorenú ranu. Podobala sa na sopku. V jej vnútri vytvárali tenké pramienky červenej krvi jazierka, ktoré sa zrážali v čierne štvorce a tie pripomínali škoricovo-kakaové vločky. Tie štvorce sa ukladali po vnútornom obvode jej pŕs, parilo sa z nich. Pribúdali tak rýchlo, až začala mať obavy, že ju to ešte viac roztrhne. Zabudla dýchať, tak chvíľu lapala po vzduchu a mala pocit, že to je jej koniec. Opatrne siahla do krátera a snažila sa vytiahnuť jeden štvorec. Bolesť ju zastavila. Predýchala to a skúsila znovu. Medzi palcom a ukazovákom držala tenkú čiernu priesvitnú, akoby žilkami popretkávanú, pevnú doštičku. Prsty sa jej triasli. Ťahala jemne, s odhodlaním neprestať, ani keby ju to malo zabiť.

Po celej dĺžke spodnej strany doštičky sa ťahal sliz. Ako bezfarebná žuvačka. Keď vytiahla štvorček nad prsník, sliz sa potrhal a s praskotom ako pretrhnutá gumička ju štipľavo zabolel. Jeho jednotlivé vlákna na okamih znehybneli a s hlasným klokotaním z nich vyliezla číra kvapka, ktorá sa rozliala a vpila do čierňavy ostatných doštičiek. Nespočítateľnekrát sa to zopakovalo, až mala pri sebe na zemi kopec doštičiek, nad hlavou jej krúžili supy a kráter prsníka mal podobu čerstvej bravčoviny. Tenučké pramienky červenej krvi sa už nezrážali. Tiekli odniekiaľ niekam bez toho, aby opustili riečisko. Kráter nebolel. Prestal bolieť! „Si odvážna,“ ozval sa muž v čiernom plášti, „čakal som, že ti to bude trvať dlhšie.“ Neodpovedala mu.

Stále nevládala. Pokúšala sa spojiť dlane a prosiť o pomoc. Bola ako skamenená. Len bolesť, ktorá znovu preťala jej myšlienky, bola skutočná. Oveľa, oveľa silnejšia ako doteraz. Tiahla sa od ľavého prsníka, do ramena a prstov, odkiaľ ako blesky opúšťala jej telo, aby uvoľnila miesto novej bolesti, ešte prenikavejšej. Sklonila hlavu a pomaly otvárala oči. Čakala kráter, čierne doštičky, sliz. Omyl. Prsník bol v poriadku. Len to malé ružové čudo sa zachytilo svojimi dlhými pazúrmi o bradavku a pokúšalo sa ju vtlačiť do svojich malých, bezzubých úst. Viselo tam ako živý piercing. „Pomôžem ti,“ šepol neznámy. Naklonil sa nad ňu a čosi blýskavé sa objavilo v jeho rukách. Vyzeralo to ako nejaký hák, pinzeta, kliešte. Pomaly ich vsunul do úst malého netvora a ešte pomalšie rozťahoval. Malé bezzubé ústa sa zmenili na veľký bezzubý otvor, ktorý schmatol jej bradavku, prisal sa k nej a s netrpezlivým hladom ju začal vysávať.

Ružová koža obludy spriesvitnela. Videla ako sa mu každým nasatím vlieva mlieko do žalúdka. Potom sa bolesť zväčšila. Jej prsník sa natiahol, koža na ňom zvráskavela a hrdlom príživníka stekala jej krv, jej srdce, jej mozog, jej jazyk... Bolelo to tak príšerne, že sa snažila zdrapnúť to nebezpečné čudo a odhodiť ho do tmy. Muž v čiernom plášti jej v tom zabránil. „Pozri sa,“ ukázal hlavou schovanou v kapucni na jej prsia. Ako keď sa pijavica do sýtosti napije krvi a potom odpadne z kože hostiteľa, tak sa netvorov žalúdok zväčšoval a zväčšoval, až bol väčší ako jej prsník a cicajúcu hlavu mohla len cítiť, nie vidieť; tak vtedy sa to monštrum od nej odlepilo a kotúľalo sa dole po jej bruchu, celé mazľavé, s neúmerne veľkými ústami a ešte väčším bruchom. Skôr ako dopadlo na jej stehná, stŕpnuté v kľaku, zachytila ho mužova ruka v čiernych kožených rukaviciach, otočila ho na chrbát a strčila jej ho pod nos. „Pozri sa,“ zopakoval.

Pozrela sa. V dlani muža s rukavicami videla hlavu dospelého človeka, ktorá sa čochvíľa menila na hlavu iného človeka, zase ďalšieho a znovu iného. Pred jej očami sa vystriedala armáda hláv všetkých ľudí, ktorých poznala vari od narodenia. Bez prestania sa na rukavici menila tvár, vlasy, oči, ústa. Žiadna sa neozvala, žiadna nežmurkla. Len na ňu zízala a premieňala sa. Nestihla priraďovať mená ku tváram, nestíhala si spomenúť, kde sa s tou či onou tvárou stretla, len bezmyšlienkovite sledovala to hororové divadlo.

Za chrbtom sa jej ozval dupot koní a výkriky. Obzrela sa. Z tmy sa vynárali akési šípy, kone, jazdci v rytierskom brnení. Ich krik bol ohlušujúci. Opäť si zakrývala uši a skláňala tvár ku kolenám. Bola nesmierne unavená. Nevydržateľne boľavá. Detsky nechápavá a starecky nemotorná. Jazdci okolo nej prebehli, cítila prievan, ktorý narobili. Až sa nevedela nadýchnuť, preto zodvihla hlavu k nebu. Dusila sa. Medzi lopatkami zacítila novú bolesť, ktorá ju prinútila schúliť sa do klbka. Jej padajúca hlava narazila bradou na polceste ku kolenám na čosi pevné, čo jej trčalo z hrude. Železný hrot šípu. „Konečne,“ vzdychla si a bola pripravená sa len prizerať na to, ako jej duša opúšťa slabé telo.

Bolesť sa vlnila všade. Narážala do kostí, vydúvala sa spod kože, tepala v žilách. Už ju poznala. Vedela, že neprestane bolieť, vedela, že to takto musí byť. Jediné, čo jej vadilo, bol nedostatok vzduchu. – Len nie zadusiť sa, - prosíkala v duchu, - to je najhoršia smrť. – „Poslednýkrát ti pomôžem,“ počula muža v čiernom plášti a ucítila jeho veľkú dlaň ako zapcháva jej ústa. Stál za ňou, obe dlane pritlačené na jej perách silno tisli jej hlavu o jeho pokrčené kolená. Bránila sa. Mykala sa zo všetkých síl, škriabala ho, hrýzla, pokúšala sa postaviť sa...

Sedela na prepotenej posteli, lapala po vzduchu a obchytávala si celé telo. Keď sa trochu upokojila, zapálila lampu. Bola doma, bol to iba sen, ktorý si nikdy vykladať nebude. Pretože mu rozumela. Už nemôže hovoriť, že sa rozdala na súčiastky. Nebola by to pravda. Rozobrali ju. Roztrhali ju. Ráno o piatej si zapísala do denníka: ak nevieš pomôcť, nepočúvaj!