Pomoc a ľudomilnosť

Ako je to vlastne s tou pomocou? Komu môžeme, komu chceme, komu nesmieme a komu musíme pomôcť? Bezdomovcovi, ktorý potrebuje od nás vytiahnuť drobné na alkohol a ktorý nezoberie žiadnu ponúknutú prácu a nepotrebuje sa nikomu ani posťažovať? Cigánovi, ktorý všetko rozbíja a tiež sa mu nechce robiť? Ľuďom, ktorí nebudú robiť nič, aby si zlepšili situáciu? Ľuďom, ktorí majú vyhranené názory, stoja si za svojim slovom, ale psychicky to nezvládajú? Potrebuje človek, evidentne troska, bojujúci s fatálnou chorobou pomoc? Trucuje, na každého nadáva, je panovačný, vysmieva sa ostatným vo svojom okolí.

Najprv treba do psa kopnúť a potom čakať, že ma oblíže. A on ma oblíže, lebo pes je taký.

Toľkokrát som obhajovala Cigánov! Väčšinou sama pred sebou, že sa ocitli v začarovanom kruhu a ani ich deti nemôžu z neho vystúpiť. Toľkokrát som zatracovala cirkev, že zničila číry život primitívnych ľudí. Toľkokrát som sympatizovala so Židmi... Všade figurovala pomoc. Všade hrala hlavnú úlohu. Keď sa zastavím kdekoľvek na modrej planéte, zbystrím sluch, hovorí sa o pomoci. Potom som prišla na to, že nemám hovoriť: „Pomocou dosiahneš opak, možno viac uškodíš ako pomôžeš,“ ale že: „Pomoc bola využitá inak, ako si to predstavujem. Inak, ako by som ňou naložila ja.“ Bezdomovec si kúpi alkohol, lebo ten je pre neho pomocou. Nič iné si nevie predstaviť. Šetriť? Kúpiť si chlieb? Alebo pár ponožiek? Načo? Pre neho je pomocou alkohol. A o Cigánoch škoda rozprávať. Nikdy ich nenaučíme takej zodpovednosti, ako si ju predstavujeme my.

Občas mám pocit, akoby prijatou pomocou – keď mi niekto pomáha – hlavne tou nežiadanou, som sa niekomu stále viac zaväzovala. Ako keby som mala byť stále viac niekomu vďačná. Ako keby som tu bola len na to, aby som niekomu robila dobre tým, že prijmem jeho pomoc. Možno prijímam isté veci ako pomoc, aj keď oni – v očiach toho, kto to robí – pomocou nie sú. Okrem toho každá poskytovaná pomoc je nezištná. Pomôžem, ale nečakám, že ten niekto pomôže mne. Za dobro nikdy dobro nečakám. Naopak. Najviac sa hneváme na tých, ktorí nám urobili dobre. Poznajú naše slabé miesta. Neviem z akého dôvodu je človek „usporiadaný“ tak, že stále myslí skôr na to horšie. Posťažujem sa niekomu, porozprávam mu svoje problémy... Ten niekto sa mi snaží nejako pomôcť... Ja sa po čase začnem od neho odťahovať, lebo mám obavy, že využije a zneužije to, čo o mne vie.

Komu pomôcť a komu nie. Široký záber. Skúsim zjednodušiť. Pomôcť môžeme každému, kto je ochotný našu pomoc prijať. Každému, komu sme schopní a pre koho sa rozhodneme. Ale musí byť naša pomoc viazaná na príjemcovu ochotu? Chceme pomôcť tým, ktorí v nás vyvolajú pocit samaritánstva, možno aj pocit ľútosti, alebo hanby (ja mám dve jablká, on ani jedno). Chceme? Asi áno. Sčasti naučené výčitky, že by sme mali. Nesmieme pomôcť tomu, kto sa chystá urobiť, alebo robí protizákonnú činnosť. Ak sa niekto chystá vylúpiť banku a chce, aby sme sledovali, či je čistý vzduch, tak tam nebudeme pomáhať. Aj keď nám sľúbi percento zo zisku, hehe. Myslím, že neexistuje človek, ktorému by sme nesmeli pomáhať. Nesmieme pomáhať pri niečom, čo ostatným ľuďom ubližuje. Pomoc nie je vynútiteľná. Je dobrovoľná. Preto nikdy nemusíme pomôcť. Mali by sme pomáhať ak ide o život, alebo zdravie. Aj uhundraný a zlý človek potrebuje pomoc. Nehovoriac o takom človeku, ktorý bojuje o svoj život so zákernou chorobou. Potrebuje jedlo, lieky, umyť, prebaliť. Základnú opateru. Avšak práve to slovo, úsmev, záujem, je to, čo potrebuje, aby mal viac síl a dôvodov na boj o prežitie. Pomoc je to, čo mu stále ponecháva pocit, že je Človek.

Pomáhame pre vďačnosť?

Verím, že sú ľudia, ktorí si maľujú svoj obraz. Majú svoj životný sen a naplno sa mu venujú. Nestačia sa venovať službičkovým vzťahom a ani ich to nezaujíma. A ktorí sejú takúto pomoc okolo seba. A akonáhle zrnko padne do zeme, zabúdajú, že ho tam hodili. Na takýchto ľudí sa v živote často zabúda. Treba si ich pripomenúť, poštekliť dušu narovnať chrbticu správnym smerom. Aby sme nemuseli hľadať stále nových a nových, lebo to je ťažké. Človek sa vraj líši od zvierat najmä tým, že rozmýšľa a vie pracovať. Niečo robiť. Niečo užitočné.

Áno, mám aj chvíle, keď neviem do čoho pichnúť a chodím ako pes okolo horúcej kaše. Vtedy ma najviac hnevá ten čas, ktorý mi uteká pomedzi prsty. Aj tak si myslím, že nepatrím k ľuďom, ktorí vedia efektívne hospodáriť so svojim časom. To zisťujem vtedy, keď sa porovnávam s niekým iným. Proste ja niektoré veci nestíham v rozumnom čase. Ale zase čo je rozumný čas? Možno je to koncentrácia mysle. Ale má to aj druhú stránku mince. Tí, defacto výkonní ľudia, asi nemajú tie mikromedzierky vo svojej činnosti, kedy si môžu zapoetizovať, zalyrizovať, nakuknúť na tú druhú stranu. Keď jednoducho myšlienka uletí z reálneho sveta. Áno, na konci skonštatujú: „Som dobrý!“ Majú väčšie zásluhy. Ale nestíhajú sa obzerať okolo seba. Ľudomilnosť. Majme sa radi, ale...

Cudziemu človeku som ochotná pomáhať tak ako cudziemu stromu, cudziemu živočíchovi. Je to prirodzené? Vlci držia spolu a pomáhajú si, aby prežili. Ale nechápem, podľa akého zákona, či princípu, by nemali byť tvory v prírode rovnocenné. Keď sa jedná o utrpenie, alebo uplatňovanie zákonov – tých platných, skutočných, napríklad fyzikálnych – je Boh nemilosrdný. Všetko na Zemi je k nej pripútané príťažlivosťou. Len človek väčšou. Podľa akého zákona? No predsa vymysleného. Takže pre mňa je cudzí človek ako pre vlka vlk. Človek si kúpi malého zajačika. Dobre, že s ním nespáva v posteli. A keď zajačik vyrastie, tak ho človek zabije a zje. Potom si kúpi plyšového ako náhradu. Nie je to drsné? Vynakladáme prostriedky, robíme kampane, zachraňujeme, odsudzujeme, plačeme nad stvoreniami v útulkoch. A keď prejdeme o sto metrov ďalej, ležia tam prasatá vo vlastnej špine. A čakajú na smrť v klietke, do ktorej sa im už rypák nezmestí. Vegetariáni vzdorujú. Zariadil to tak Boh a na záver povedal, že človek je vyvolený, aby vládol? Nechcem takého Boha. Hoci ja tvrdím, že on za to nemôže, to len jeho produkt, človek, toto spôsobil. Nie som proti zabíjaniu živočícha živočíchom, lebo také zákony platia v prírode, aby prežila. Ale človek rozumom obracia všetko hore nohami a vyhovára sa na Boha. A možno keby sa nemal na koho vyhovoriť, použil by vlastný rozum rozumnejšie.

Nie je ľudomilnosť len pretvárka a pokrytectvo?

Keď sa dvaja cudzí ľudia stretnú, nech sa na seba usmejú.

To chcem.