Niekedy mi k šťastiu chýba veľa

Ať není mi líto tak jako teď ať srdce, můj přítel vede mě vpřed

Tak to je, život vôbec nie je pekný, ani zábavný, ani nič podobné. Jediná možnosť je ignorovať realitu a tešiť sa z maličkostí. Bola som na seba hrdá - darilo sa mi to celý jeden rok, ale zrazu je to preč. Teda nie úplne zrazu, ale každopádne je to preč. Opäť mám ráno pri prebúdzaní pocit, že by mi ani veľmi nevadilo, keby som vôbec nežila. Niežeby som sa chcela zabiť, to nie, proste mi len život momentálne neprináša radosť. Viem, môžem si za to do značnej miery aj sama - nevydarené leto (už nikdy nechcem vstávať o piatej ráno!!!!), spolubývajúca, s ktorou nechcem bývať a moja neschopnosť povedať ti, že... Bojím sa totižto, že ma "asertívne odmietneš"... Už si s tým sama leziem hrozne na nervy, je to také detinské. Ale v novom roku ti to už poviem, veď aj budem musieť, lebo inak sa asi zbláznim. No, dievčička, ale to ešte nie je dôvod na to, aby sa ti nechcelo žiť - poviete si - a máte úplnú pravdu. To, čoho sa naozaj veľmi bojím, nad čím premýšľam a s čím si neviem dať rady je totižto SMRŤ. Nie moja, bojím sa, že sa stane niečo niekomu blízkemu, niekomu, koho mám rada. Smrť je zvláštna, čím viac ráz som sa s ňou stretla, tým viac sa jej desím. Keď som bola malá, brala som ju ako prirodzenú súčasť života (aspoň si myslím), starký už bol predsa starý a bratranca som ani poriadne nepoznala. Takto šťastne a spokojne som si nažívala do mojich 13 rokov. Aj na strednú ma zobrali - to boli časy!!!! Tešila som sa, ako sa pochválim sesternici, že aj ja už budem stredoškoláčka, ale predtým ju stihlo zraziť auto. Väščina detí podľa mňa v tomto veku postupne zisťuje, že život má aj svoje tienisté stránky, ale ja som si to uvedomila naraz, v tej chvíli - že to asi nie je až taká zábava. Nepodarilo sa mi ten šok poriadne spracovať. A navyše som ani nevedela na smrť adekvátne reagovať. Začali ma totiž napádať myšlienky, s ktorými som sa vôbec nestotožňovala a ktorých som sa bála (napr. nech všetci zdochnú, kokoti). A rozmýšľala som nad tým, či som normálna. Mojich rodičov môj duševný stav veľmi nezaujímal - mali dosť starostí so sebou. Väčšinu ich spoločne strávaného času zaberali hádky - tak som sa okrem iného dozvedela aj to, že matka si otca zobrala z ľútosti a otec si matku zobral preto, lebo bol už starý (mal 42 rokov) a jeho sestra a matka chceli, aby sa oženil. Matka si myslela, že otec vie čítať jej myšlienky, no on to nevedel a tak sa chodil pravidelne sťažovať na svoju zlú ženu k svojim rodičom. Nehovorím, že moji rodičia boli nejakí extrémne zlí - boli takí normálni - a to je na tom práve to hrozné... Nechápem, prečo majú ľudia deti, keď ich nevedia vychovávať. Ja s mojou sestrou sme zatiaľ boli vzorné študentky. Matka vždy chcela, aby sme mali dobré vzdelanie - samé jednotky boli v našej rodine samozrejmosťou. Byť vždy načas doma (i keď najlepšie by bolo vôbec sa neflákať po vonku), alkohol je zlý, cigarety fuj (ozaj, ďalší dôvod, prečo si matka vzala môjho otca bol ten, že nefajčil). No a ja som sa občasne zamýšľala nad tým, ako pokračuje môj duševný vývin a dospela som k názoru, že pokračuje zle. Veď dobré a milé dievča predsa nemôže napadnúť, že niekoho preklína. Keď som už mala pocit, že je to nad moje sily, rozhodla som sa navštíviť odborníka. I keď som sa k tomu odhodlávala len veľmi ťažko, pretože podľa mojej matky - "človek, ktorý si nevie dať rady sám so sebou stojí za hovno". Teta psychologička bola fajn, tvrdila mi, že vraj som normálna. Možno by bol vtedy psychológ pomohol aj môjmu otcovi. Ale on za ním nešiel. Ochorel, dobral antibiotiká a potom už nevládal nič robiť. Psychiater mu predpísal nejaké antidepresíva (moderný liek na všetky vaše problémy!). Potom ďalšie, ďalšie a ďalšie... Po roku a pol už žiadne nepotreboval... Nechápem, prečo som mu vtedy nijako nepomohla. Neurobila som nič. To bolo tesne pred maturitou. K tete psychologičke som ešte stále chodila. Nakoniec som dokonca aj zmaturovala. Aj na výšku ma prijali, konečne škola, ktorá ma naozaj baví. Ale ten strach zo smrti je tu stále. Niekedy mám aj pocity viny - však určite ma mnohokrát napadlo, že aj otca preklínam. Čo keď by sa nebolo nič zlého stalo, ak by ma to nebolo napadlo? Viem, že to tak nie je. Nechápem, prečo sa o smrti tak málo hovorí. Ako ju prežívajú iní ľudia, ako sa s ňou vedia zmieriť. Vy sa jej nebojíte?

---