Spoločník

        Čakala ho. Prišiel. Ako vždy, iba na pár hodín. Stretávali sa takto už zopár mesiacov. Tajne. Hanbila sa za neho. Nepohádzal z jej kruhov. Nemohla si pomôcť. Zaklopal jej na okno. Prichádzal tíško a opatrne ako novembrový dážď. Zaklopal jej znova na okno. Vpustila ho dnu. Všetko prebiehalo vždy ako podľa nejakej schémy. Mala ho rada. Zvykla si na neho. Pomáhal jej pochopiť veci, ktorým nedokázala porozumieť. Niesli spolu kríž života. Bolo to ako keď napadol prvý sneh. Vtedy ho stretla prvýkrát. Odvtedy sa s ním stretávala pravidelne. Krátko potom, ako sa rozišla so snúbencom. Dovtedy nepoznala problémy. Bola krásna, úspešná, ale  čosi jej stále chýbalo a to prázdne miesto nevedela zaplniť.

Vedela, že to už dlho takto nevydrží. Podvádzal ju. Napriek tomu ho milovala. Lebo keď raz niekoho skutočne milujeme, čerta záleží na tom, akú hlúposť vykonal. Stále ho milujeme. No nemala šťastie. Nakoniec sa rozišiel on s ňou. Dlho nechápala, ako sa môže láska zo vzťahu tak rýchlo vytratiť. Ako veľmi môže ublížiť milovaná osoba. A veru milovaná osoba dokáže ublížiť najväčšmi zo všetkých a zároveň sa zmeniť na nenávidenú. Ona však nedokázala nenávidieť. Cítila iba takú ťažobu na prsiach, ktorá postupne odchádzala priamo úmerne so slzami kotúľajúcimi sa po dvoch bledých lícach, keď v parku kŕmila tučné  holuby. Túžila nasýtiť aspoň ich, aj keď to vôbec nepotrebovali.

             Čakala ho. Prišiel. Tentoraz sa stretli v parku pri jazierku. Snežilo. Ale teraz bolo všetko iné. Totiž vždy je všetko iné. Človek nikdy nič nevie. Už ho ďalej nechcela skrývať. Nechcela pred ním utekať. Ani sa o neho s nikým deliť. Stál sa jej strážcom a dôverníkom. Patril k nej.

 Bol to jej smútok.