St(r)ay - časť 1.

Vošiel som do kaviarne, ktorá síce nebola taká malá, ale mne sa javila príjemne stiesnená po tých snobských recepciách, ktorých som sa musel zúčastňovať. Posadil som sa k stolu v rohu – potreboval som trochu súkromia, ktorého som si posledných pár rokov užil ako šafranu. Aj keď, pojem súkromie bol v mojom prípade dosť relatívny: meno Takata bolo notoricky známe a hoci nepatrilo priamo mne, každý vedel, kto som, len čo si všimol moje dlhé vlasy a oblečenie, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani spomínaný boss tokijského podsvetia. Aj teraz na mňa zízali: asi sedemnásťročné dievča v trochu trápnej uniforme, nepochybne brigádnička, a čašník iste len o pár rokov starší, než drobná blondínka.

Chvíľu im trvalo, kým sa potichu dohodli a nakoniec sa do jamy levovej – k môjmu stolu – vybral chlapec.

„Čo si dáte?“ usmial sa na mňa naoko žiarivo a inak peknú tvár ozdobila kŕčovitá stiesnenosť. Takže vieš, kto som, zaceril som sa sám pre seba – ešte pred takými ôsmimi rokmi by som sa pokúšal správať čo najmilšie a čašníka upokojiť. To však už bolo dávno a zo mňa, ako mi kedysi vyčítala sestra, sa stal cynický bastard.

„Vyzerám na to, že poznám vašu ponuku naspamäť?“ zívol som trochu unudene, hoci som sa už vlastne rozhodol zhrešiť kúskom niečoho poriadne čokoládového a presladeného. Chlapec okamžite začal rapkať menu odhora až nadol a podľa občasných prestávok, keď očami na strope lovil v pamäti názov ďalšieho jedla, som si domyslel, že nastúpil len nedávno.

„Nič viac?“ opýtal som sa, keď spokojný sám so sebou skončil. Vlastne som si už dávno vybral, do tejto kaviarne som chodieval vždy, keď som si chcel oddýchnuť od príliš luxusného a snobského prostredia. A od povolania, ktoré vlastne ani nebolo povolaním, a preto som akosi nemohol podať výpoveď.

Premeral si ma a očervenel.

„Tak vyberiete si?“ opýtal sa, ešte stále v medziach slušnosti, ktoré však pomaly, ale isto opúšťal. Očividne nebol stavaný na jednanie s náročnými zákazníkmi.

„Pozrite, mladý muž, na vašom mieste by som si rozmyslel, koho naštvem,“ odporučil som mu extrémne milo a naklonil som sa ponad stôl – na dosku dopadla väčšina mojich dlhých, čiernych, zvlnených vlasov: časom sa stali takmer mojou obchodnou značkou, nebolo človeka, ktorý by ich nepoznal. A nebál sa, keď ich zbadal.

Chlapec však vzdorovito pohodil hlavou – celkom peknou hlavou, to som musel uznať. Aj tá vzdorovitosť mu dokonale sekla... akoby nebol stvorený pre strach.

„Ja sa Yakuzy nebojím,“ vyhlásil sebavedomým hlasom človeka, ktorý o Yakuze počul nanajvýš tak z filmov.

„Ale to by si mal,“ usmial som sa ešte prívetivejšie. Nadvihol obočie a pozrel na mňa tak krásne naivným pohľadom, až som dostal chuť trochu sa s ním pohrať; na mačku a myš. Zodvihol som sa a keď som k nemu pristúpil o pár krokov bližšie, automaticky cúvol. Strach sa však v jeho očiach neobjavil.

Keď som okolo neho prechádzal, naklonil som sa k nemu tak blízko, že musel cítiť trochu korenistú vôňu mojich vlasov. Overený trik nesklamal ani tentoraz – badateľne sa zachvel.

„Čokoládový zákusok,“ zašepkal som mu takmer do ucha.

„Č-čo?“ vykoktal a obzrel sa za mnou.

Než som vošiel do mužských záchodov, žmurkol som naňho:

„Objednávka. Kým sa vrátim, nech je na stole.“

O desať minút som sa už vŕtal vidličkou v kuse cesta a čokolády, ktorý síce vyzeral lákavo, ale mňa akosi prešla chuť. Pohľad mi padol na hodinky a uvedomil som si, že už celý jeden deň mám tridsaťjeden. Mladosť definitívne v hajzli, pokojná staroba v nedohľadne. Ostatne, nebolo až také isté, že sa toho dôchodku dožijem: vlastne som ani nevedel, či by som o to stál. Presne takto som trávil deň po svojich tridsiatych narodeninách, rovnako ako po dvadsiatych šiestych, či dvadsiatych tretích. Rovnako som svoje narodeniny trávil už desať rokov: darček, šampanské a sex. Taký istý večer, ako nespočetné večery predtým a nepochyboval som, že rovnakých večerov ma čakajú ešte celé stovky. Aj darček bol podobný: drahý, luxusný a skvele ušitý – dokonalý, až na fakt, že kimoná som nikdy nemal rád. Ale to nevadilo: on ich rád mal a to stačilo, aby som si zvykol. Rovnako ako na život v jeho vile, na život podriadený jeho želaniam. A najdivnejšie zo všetkého bolo, že mi to prestalo vadiť. Podrobil som sa a užíval si výhody, ktoré mi poskytovalo neveľmi príjemné, no zato kruto realistické oslovenie, ktoré mi prischlo: zvykol som si aj naň, keď som ho počul snáď stý raz, hoci nikdy mi tak nepovedali do očí.

Takatova kurva.

Úškrn a pokus dojesť zákusok dopadli rovnako úboho. Dopil som nejaké to treťotriedne víno, ktoré mi priniesli a zodvihol som sa na odchod. Náhle ma akosi prešla chuť na všetko: túžil som len niekam zaliezť a na chvíľu vypnúť tok tých otravných myšlienok, ktoré sa naliehavo dožadovali odpovedí, ktoré som nemohol, a viac menej ani nechcel poznať.

Cestou som vrhol na čašníka tak trochu lascívny pohľad nasledovaný obliznutím zvyšku čokolády z pier. Buď to s ním nepohlo, alebo to úspešne hral: za druhú možnosť hovorila aj jeho vzdorovitá grimasa, ktorou ma vyprevádzal.

***

„Kde si bol?“ zamrazil ma známy hlas, keď som vošiel do svojej izby – vlastne nie, zatiaľ to nebolo zlé. V tom hlase bola len zvedavosť... zatiaľ.

„Potreboval som vypadnúť,“ odvetil som podľa pravdy a zhodil som dlhý kabát na jedno kreslo – v tom druhom sedel on a trochu cynicky sa uškŕňal:

„Oddýchnuť si odo mňa?“

„Tak trochu,“ oplatil som mu ten sarkazmus, hoci som dobre vedel, že stojím na tenkom ľade: boli dni, keď som si mohol dovoliť takmer všetko. A potom boli tie druhé...

Našťastie, dnes sa zdalo, že Takato je v zmierlivej nálade, lebo sa len usmial a ja som radšej prešiel do kúpeľne, kým nepoviem niečo, čo mu ten úsmev z tváre zmaže: videl som pár ľudí, ktorí ho naštvali (respektíve ich zbytky) a hoci som vedel, že mňa by zo sveta nezniesol, existovali aj horšie varianty... Vstal z kresla a prešiel ku mne s takým skazeným úsmevom na tvári, až ma mimovoľne striaslo a zadúfal som, že som si nezmýlil zmierlivú náladu s tou perverznou, ktorá sa síce nedostávala na povrch tak často, zato mi trvalo dosť dlho, kým som sa z následkov spamätal.

V zrkadle som videl odraz jeho tváre: do štyridsiatky mu chýbalo už len pár rokov, no stále v ňom bolo čosi nevýslovne erotické, čo ma kedysi dávno, pred desiatimi rokmi, prinútilo v jediný večer zmeniť svoj život. Neviem, či k lepšiemu... ale rozhodne radikálne.

Takato bol odo mňa asi o pol hlavy vyšší a zdanlivo sa nelíšil od ktoréhokoľvek podnikateľa, ktorý zasvätil celý život svojej firme. Ja som však poznal tie závratné rozdiely, ktoré ho od podnikateľa delili – videl som ho s absolútne nevzrušeným výrazom zastreliť človeka a videl som ho vraždiť s desivým potešením. Poznal som jeho tvár naplnenú akýmsi unaveným egoizmom, keď potreboval len sex a okamžite ho aj dostal. Zažil som jeho čierne oči hlboké ako noc, keď potreboval vášeň a lásku, hoci platenú... a dostal ju nemenej rýchlo. V jeho ostrých ázijských rysoch bolo občas čosi nepopísateľné, čosi, čo ma nevýslovne priťahovalo – čosi, čo na mňa teraz dýchalo z veľkého zrkadla.

„Seiri...“ zašepkal mi do vlasov a chvíľu sa s nimi len tak pohrával: jasne som videl, ako slastne privrel oči. Občas, keď som potreboval byť zlý na celý svet, som rozmýšľal, či by sa nespravil len z mojich vlasov: bol nimi priam posadnutý a po celých desať rokov mi nedovolil odstrihnúť z nich ani centimeter.

S úľavou som si vydýchol: dnes nepotreboval len sex na pár sekúnd... hoci ten bol hlavným dôvodom takmer vždy, keď za mnou prišiel. Skúsené prsty mi rozopli košeľu a okamžite pod ňu vkĺzli, vyhľadávajúc moje najcitlivejšie body.

Dovolil som si pár prerývaných nádychov – bolo mi jasné, že dnes si to môžem dovoliť, ak to nie je priamo mojou povinnosťou. Dnes mal chuť priviesť niekoho k orgazmu, zabaviť sa. Dnes nebolo jediným cieľom jeho telo...

„... kimono...“ zachytil som útržok z jeho šepotu a vrátil som sa do reality. Nech robil čokoľvek a nech som sa cítil akokoľvek, stále bol náš vzťah vyhradený v presných, neporušiteľných hraniciach a ani jeden z nás nikdy nezatúžil prekročiť ich čo i len o kúsok.

Bez slova som poslúchol jeho slová: koniec-koncov, to bola moja jediná povinnosť, jediná úloha v jeho živote: plniť želania.

Nemusel som sa pýtať, dobre som vedel, že myslí kimono, ktoré mi dal včera. Nikdy som tie historické handry obzvlášť nemiloval, ale naučil som sa v nich existovať, tak ako som sa naučil existovať v jeho dome a živote. Kimono malo farbu zrelých sliviek a na chrbte vyšité strieborné sakury. Ktovie, prečo mi tie drobné kvety pripadali tak vzdialene chladné a prázdne...

Spokojne prikývol, keď ma zbadal, ten trochu skazený lesk v jeho očiach ešte nezmizol. Prejavil som trochu aktivity a pobozkal som ho: len ľahký bozk s podtónom prísľubu. Pristúpil na moju hru: vlastne to nebolo nič nové. Dnes skrátka chcel čosi, čo vzdialene pripomínalo vzťah a ja som tu bol na to, aby som mu tú prchavú a krásnu ilúziu poskytol. S trochou aktivity, ktorú som si obvykle nesmel dovoliť, nie bez jeho želania... stiahol som z neho sako, ktoré jeho dosť široké plecia robilo ešte mohutnejšími a vzápätí sa na rad dostala košeľa. Keď dopadla k jeho nohám, jemne ma zadržal a vedenia sa ujal sám: a nie najhoršie, ako som snáď tisíci raz neochotne pripustil. Jeho ústa na mojom krku, pleci, hrudi... jeho ruky uvoľňujúce kimono, hladiace nahé telo pod ním...

Zvalil ma na posteľ, trochu nešetrne, no v medziach únosnosti. Zažil som horšie...

Kimono už úplne podľahlo a na chvíľu mnou preletel záchvev chladu, keď sa zodvihol, aby sa zbavil nohavíc a zároveň vylovil zo skrinky pri posteli malú tubu. Zachvel som sa, keď mi v mysli vyvstal obraz jeho vzrušením stvrdnutej tváre, bezohľadný a tak trochu nepríčetný lesk v jeho očiach a moje vlastné vzrušenie, takmer zanedbateľné v porovnaní s bolesťou, ktorú mi spôsobovalo jeho nešetrné vnikanie do môjho tela, bez akejkoľvek prípravy alebo čohosi, čo by sa aj v jeho prípade dalo nazývať predohra.  

Očividne vycítil moje rozpoloženie, keď si líhal späť a ja som poslušne roztiahol nohy. Usmial sa – nevídal som jeho normálny, ľudský úsmev často, a možno práve preto sa mi zdal ako drobný poklad, moje tajomstvo, ktoré som si uschovával kdesi hlboko vo svojom vnútri. A teraz sa na mňa usmieval, len tak, úplne obyčajne, dlho a napriek tomu len na zlomok sekundy. Pobozkal ma, najprv nežne a nevinne, postupne pridávajúc prudkosť, vášeň a vzrušenie. A to moje vzrušenie rástlo každým jeho pohybom, každým kúskom tak trochu chladivej vlhkosti, ktorou zapĺňal moje vnútro, pomaly, precízne a predsa starostlivo, akoby ho skutočne trápila bolesť, ktorú by mi mohol spôsobiť. Vlastne, usmial som sa pomedzi jeho pery, dnes ho to naozaj zaujíma. Stiahol som ho na seba, chcel som sa ho dotýkať čo možno najviac, jeho stále pružných svalov, kriviek jeho ramien, línie jeho chrbtice, pevných oblúkov jeho zadku. Keby som bol schopný racionálne uvažovať, povedal by som, že to patrilo k tej dovolenej a vlastne i vynútenej aktivite, ktorú som mal ten večer prejaviť. No vo chvíli, keď do mňa vnikol, opatrne a takmer nežne, to bola moja vlastná vôľa, čo nútila moje ruky tisnúť ho k sebe a moje ústa opakovať jeho meno, raz, dvakrát, tisíckrát... kým ma neumlčal bozkom, prudkým a hriešne sladkým, s chuťou vína sídliacou kdesi hlboko v jeho ústach, ktorú som si doteraz neuvedomil.

„Seiri,“ zopakoval aj on, hlasom a tónom, ktorý mal byť vyhradený pre človeka, ktorého miloval najviac na svete. Nikdy som sa nedozvedel, kto to je a nikdy som ani na okamih nepochyboval, že ja to nie som. No v tej chvíli to bolo nádherne, sladko a bezbolestne jedno a v mojej mysli tancoval obraz jeho krásneho a zriedkavého úsmevu a erotickej hĺbky jeho očí, keď som pocítil ten dobre známy impulz a bolo nádherné nemusieť myslieť na nič, len na nástojčivé prírazy a ten jedinečný, neopakovateľný pocit orgazmu bez akejkoľvek bolesti a strachu.