Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Peter

Výběr: Aššurballit

18. 01. 2007

1427

Autor

Tu len

Vyšla som do ulíc. Ja a moje neumyté zuby. A pes. Volal Peter. Hneď ráno: ,,Veľmi ma to mrzí. Prepáčiš mi? Obrovsky veľa práce!Mrzí ma to,dnes ti to vynahradím.Bože, ani nevieš ako ma to mrzí.O tretej?Skutočne ma to mrzí“.... Bezuzdný úsmev zalial mi tvár a bezuzdný vietor mi obchytal vlasy.Skáčem tri metre, som svetový skokan, najsvetovejší.Zase je všetko v poriadku.Zase sa budeme uzmierovať ako dva rozhnevané vtáčky, ako dva roháčiky, ako dvaja baránkovia. Dobiedzať do seba parohmi. Studené slnko – sladké ako pomaranč. A vonku ani zima – ani mráz. Stíšil sa veterný klavichord. Dlhá noc je ďaleko v krajine nikoho, až kdesi za zadymeným slovnaftom, až kdesi za Svitom, až kdesi pri Kyjeve.Na moste duní vlak a vo mne duní bubľavé šťastie.... Ľahučká ako pierko nakladám si vločky značky Müsli a müslým na neho.A čakám, otravne a dlho na tretiu hodinu.Vymýšľam, čo mu poviem, ako ho pobozkám, ako mu začriem do vlasov - tak skúsene, eroticky.A čosi mi ktosi rozpráva, možno moja mama, možno sestra a možno mi ktosi volal.Nevnímam.Som zase doma, vo svojom kráľovstve...Už sa nebudeme hádať.Nikdy viac, môj Petrík! Budeme spolu do smrti. Bežím k tebe a moje srdce má nohy obuté v korčuliach a moje myšlienky sú raketové stíhačky. Nacucané lásky. Bože!Na mol ožraté... Hádam k tebe ani netrafia tak sa krížia cestou. Nevadí. Ja k tebe trafím. Aj poslepiačky....Modrá cesta, diaľnica je autodrom. Klopká moje srdce, klopkajú moje kroky. A odpúšťam ti všetko. Aj to, čo si ešte neurobil.Odpúšťam ti, že si veľký biofyzik. Že máš na mňa čas len trikrát do týždňa. Odpúšťam ti, že si včera išiel radšej na jazzový koncert. Odpúšťam ti každú z našich tisícich neustálych hádok.... Volá Kornel.Môj oficiálny frajer. Kornel má osemnásť.Slušný chlapec, primeraný môjmu kvitnúcemu dospelému veku. Peter má tridsať. Peter je pre mňa neprimerane dospelý.Vynalieza biosenzory.Umelec telom aj dušou.A ja som malá.Maličká.Študentka.Taký obyčajný pubertálny typ, čo sa obyčajne pubertálne zamilováva.Rozohriata ako platnička, ako voda v čajníku, vriem pri každom dotyku neprimerane dospelej lásky...A Kornel?Kornel...Príde zajtra preventívne k nám.Už sa dlho neukázal.A ja som uňho trikrát v týždni až do noci.A zdá sa mi, že si ani nepamätám, akú má farbu vlasov.Čo už!Ako raz z dlhej chvíle Shakespeare načrtol: ,,Celý svet je divadlo a všetci sme herci“.Tak hráme svoju peknú hru aj my traja.... Už ho vidím.Ako atraktívne sa obzerá, keď čaká!Žalúdok sa mi prevrátil.Pobehnem.Zakývam.Usmejem sa.Zakývam.Pobehnem.Usmejem sa...Ako dobre sa mi dnes objíma.Ach, čínsky Budha! Petrove ramená sú ešte mocnejšie než predvčerom.Všetko mu vravím.Jedným dychom súkam všetko, čo som robila.Aký film som videla a čo v ňom povedali a ako ma mamina vykričala a že som umývala podlahu a vyliala som, aj ako som potom nadávala a hneď na to sa smiala a obed, bože, prežrala som sa, zase raz, ktosi zvonil a niekto zadrel trápny vtip a.....Na druhej strane kábla ticho.Zasekol sa obraz.Peter má rovnaký výraz ako môj drahý pes, keď občas kontaminuje jednu z našich bielych podláh.Hlavu schováva medzi ramenami ako Astor chvostík medzi nohy.Krčí sa v rohu autobusovej zastávky.Ešte krok a spadne mu tá úzka strecha na hlavu.Všetky bunky sa mi rozbubnovali hore nad čelom a narážajú za kakofonického buchotu do štyroch stien mojej lebky.Čo je?Čo ti je?Čo zase...No nič..Povieš mi to neskôr.Času ako električiek...Peter si trie ruky.Jednu o druhú.Druhú o prvú.Pohybuje perami a ja...Mám takú boľavú predtuchu. ,,Veď to drahá.Dnes totiž chodí električiek prekliate málo...Priviezli nové skúmavky,vieš!Treba to ísť podpísať....A...Musím zas utekať, chápeš?“ ...Nechápem!Nechcem chápať!Bože,Len nepovedz, že ťa to veľmi mrzí.Nehovor mi tú vetu.Prosím!Prosím!Otvára ústa.Zavieram oči....,,Prepáč, veľmi ma to mrzí!“...Ticho...Ako na Mont Blancu.Ale povedal si!,,Nevedel som!“ Sľúbil si mi!... Škoda reči.Peter, Peter, prečo si len biofyzik?Zapri zamestnanie svoje a buď trebárs predavačom v Bille.Bež si za svojimi rakúskymi skúmavkami z polychrómovaného skla.Idem za Kornelom.Budem sa s ním dve hodiny nudiť a počúvať o vyhynutých dinosaurích druhov.Ale prežijem to, aby si žiarlil.Ty najhorší zo všetkých možných mužov!Nenávidíš, keď som patetická?Žiarliš, priznaj sa.Ako pekne žiarliš....Mám chuť uzmieriť sa s tebou.Taký si rozkošný so svojím vrabčiackym pohľadom.Mám chuť ťa zjesť.Ale neurobím to.Pre koho by som potom dennodenne trpela? Odchádzam bez rozlúčky.Tvári sa ako mučeník.Ach, poznám ťa, tvoj výdych úľavy dolieha až ku mne.Však na teba to príde, bude ťa zožierať Kornel a ja.Ja a Kornel.A budeš mi volať.A písať plno správ.Ale ja nedvihnem, budem sa ďalej rozprávať o tyranosaurusovi Rexovi.... Hľadím cez zadné okno električky číslo ,,5“.Tvoja hlava dávno zmizla za koncom koľajníc.Utekáš a nesieš dve moje duše – jedna sa ťa drží, zakliata k tebe, druhá ide prasknúť od hnevu.A smútim aj nesmútim, lebo ja som len malá, maličká.Študentka.Pubertálny typ, čo sa pubertálne zamilováva.Tak sa už tretíkrát za tento týždeň rozchádzame... Ale v nedeľu!V nedeľu nebude ani hokej, ani jazzový koncert, ani SAV - ka nebude otvorená.A vtedy otvorím ja.A znova ti odpustím.A kým sa zase nerozídeme, zabudnem na jeden celý deň na všetky naše (ne)zmyselné hádky....