Shakespearov odkaz

Shakespearov posledný odkaz ľudstvu

 A to bolo v Shakespearovských sonetoch a tak ho to dojalo, že mu do očí vbehli dve vegetové slzy.             Keď je človek opustený ako Ciciak, ťažko začína nanovo. Nie je ľahké nájsť voľnú erárnu lavičku. Aj čučo zdraželo, deka je celá ošťatá a pes utiekol. Ale on más svoje miesto pri rybníku. Vo vode sa odráža nebo. Hviezdy sa odrážajú v nebi a vo hviezdach sa odráža človek. A jemu v útulku vždy tak stisne srdce. To lebo zatúži po svojom vesmírnom odraze. Hneď by tam letel dole mestskou ulicou, popri zelovoci Irena, okolo trafiky až dole pod starý pioniersky dom. Leží na vojenskej posteli a spod špinavého svetra mu rašia také malé vypĺznuté krídelka. Vynesú ho kamsi nad vtáčie cesty, máva nimi a duje ponad mesto ako slabučký severný pasát. Kým doletí, krídelká sa celé posejú kurími okami. Pália a štípu, ide ho vyvrátiť z koreňov aj kože, ale drží, lebo jaskyne v srdci bublocú to svoje la, la la...A potom rybník..Ryby v rybníku sú pravé, nemľaskajú tu bruchaté neóny.  Zelenými očami pohladí Ciciaka po holej hlave. ,,Prišiel si. Chlapčiatko. Ľudský červíček. Poď sa hrať na prírodu. Zaspievam ti uspávanku.“

Ráno príde maliar Halenár s dlhou udicou. Halenár je vesmírny robot a generál Richelieu. Dostáva rozkazy z Kozmu. Chceli ho aj v ústave a dali mu aj peknú bielu viazanku. Bolo mu v nej tesno, aj sa v nej potil. Ufrngol im, ako cvrček .Má drobné nohy, ale vratké a bradu takú dlhú, že si po nej stúpa. Chceli ho dostať .Aj ho naháňali tí bieli. Potrebovali ho ako špióna. Veru bolo tam plno takých. Chytili ich do pasce. Ale jeho nedostanú! On má tvrdé päste.                   Nie vždy mu Ciciak rozumie. Má ho však rád, lebo pekne rozpráva. Aj ho raz tou udicou chcel prebodnúť. Naháňal ho okolo rybníka, cez rákosie, lavičky aj stromy, aj cez vodu by ho, ale nevie plávať. Ani Halenár, ani Ciciak. Pred vodou sa zastavili, obaja vedľa seba a nevedeli, či skočiť, či nie. Pomerili sa teda pekne po bratsky a kardinál Halenár ho pasoval udicou za rytiera – Sira Ciciaka. No a krátko potom sa Halenár zase premenil a už nebol kardinálom Richelieu. Dostal príkaz z Vesmíru. Vydal sa hľadať kompóty a desať dní ho nebolo.           Občas bývalo Ciciakovi smutno. Okolo rybníka poletovali muchy. Mušky svetlušky s bledými zadočkami. Všetky ich nazbieral medzi zuby a oni mu rozžiarovali dengľavú papuľu ako reflektory javisko. Aj prechádzať sa tak chodil, po parku. Jedno odporné leto nastrašil s tou hubou Royera. To bol najtlstejší bezdomovec .Z uší mu trčali dva fialové špendlíky. Zmasakroval ho vlak. Šmykol sa, ožratý jak dánsky Yetti, na mokrej koľajnici a vlak odštopkal aj s jeho nohou. Dostalo sa mu to do mozgu -,,šušušušu“ .Zobral tie špendlíky z jednej obecnej pošty a pichol si ich hlboko, hlboko do ucha. Ale nie preto sa bál. Spal pod jednou starou lipou v erárnom parku. Chrápal ako divé zmutované prasa. Na nos mu spadol taký malý žaludíček. Pretrel mu nosné dierky, po zuboch skĺzol dolu ku krku, pregúľal sa mu cez hruď a zapadol k rozkroku medzi stehná. Ciciak ľúbi žalude. Vypráža si ich nad staničným radiátorom. A vtedy išiel okolo, so svietivým insektom pod ďasnami a keď sa flórové zadnice úbohých chrobáčikov dostali asi do 45 stupňového uhla, vrhli dramatické osvetlenie na lesklý guľatý žaluď medzi Royerovými nohami. Tak sa poň zohol a  dramaticky dostal cez pysk. Royerovi sa snívalo o vlaku a nejaký hnusný osvetlený voyer mu šmátral pri guliach. Dal mu ešte jednu medzi oči, nech si zapamätá.       Zaboril hlavu do teplej trávy .Šteklí ho v ušiach, íska mu mastné vlasy.Nadúva sa mu pod rapavou tvárou, rozospatá spod zeme, rozohriata od zemského jadra. Zatlačilo ju ešte celkom nedozretú na žulové vankúšiky. Na miesta v hlbinách, kde sa vznáša vlhký teplý opar, omamný rajský plyn a vlní trávu do nekonečných špirál... Ciciakovi  je vtedy svet bližšie ako inokedy. Ináč chápe jeho drsný humor. Aj fľašku fernetu tu ktosi pohodil, ešte nedopitú. Aj na cigarety vyšlo  - startky. Ďakujem ti nebeské nebeso. Ďakujem, Bože šťastia! A klania sa Alahovi, Brahmovi, Ježišovi, Billovoi Gatesovi a iným veľkým esám. Lebo šťastie je degenerovaný motýľ, zmutovaný výfuk, slepá opica makak s vydratou riťou. Skrátka objaví sa len tak – by the way .Sadne si k Ciciakovi, masíruje mu nohy, ubolené spánky, vypĺňa medzeru medzi zubami. V tej chvíli prichádza najväčšia odmena. A to on už vie presne, čo robiť. Duša má vzdušné korčule a takmer sa teleportuje do parku, aby zastihla najkrajší jarný pochod. Pochod dvoch sĺnk, dvoch šťavnatých pomarančov. Nadýchanú voňavú polku páru balónikov napustených vodou, opojných mámivých, sladkých ako dva vankúše, kožených a oblých, plných ovocia. Bujný explozívny marš dvoch sestier - prsníkov. A tie prsia, to sú Eteline.A ten úsmev na tričku - to sa samo nebo blažene skláňa k Ciciakovi. ,,Ach postoj chvíľa, si krásna!“ Nechce stáť. Sama sa odfarbí, vybledne ako spraté texasky, spieva si dráždivý leitmotív a odteká ako teplá voda do odtoku.              Ciciak zas privrel do chlebárne, do svojho mohutného pyskoviska, zo tridsať okrídlených neónok a stojí ako atómový oblak nad smetným košom. Ožaruje smeti jednu po druhej. Celkom dole sa z ľudského hnoja rodí ľudská úroda. Sto stranová slovná úroda. Sial majstro Shakespeare, hnojilo ju kybernetické pokolenie tohto veku a ona v sto sonetoch vykvitla takáto zasratá človečou hnusotou rovno pred Ciciakovými očami. Adoptoval si ju -  kvietoček v modrej väzbe.               Hlavu zaboril do matičky trávy a pán Halenár Vesmírny Richelieu  chlípuc jeden zo svojich potiahnutých kompótov  deklamoval:                                                            

,,Než každá krása obrátí se v prach,

                                                 Má videt jinou vedle sebe žít:

                                               Pod kosou času jednou padne každý,

                                               Jen ten, kto plodí, může přežít navždy.