Moja posledná... pre teba

Vo vlaku sa znova zablesklo. Vlastne len v tomto vagóne. Vždy v ňom sedávam. Je jediný, v ktorom svetlá nefungujú. Neviem prečo ich neopravia.(Legendárny vagón). Len občas sa kontakty v starom elektrickom vedení prepoja a vlna oslepujúceho svetla surovo pretne tmu. Na okamih.

Zvyšok vlaku je určite preplnený, ale tu, okrem mňa, posedáva len päť ľudí. Tých istých, čo vždy. Každý niekde inde, každý sám. Málokedy sa tu objaví niekto iný. Zablúdia medzi nás, ale viac sa tu neukážu. Potemnený svet samotárov im nesedí. Možno sa boja.

Ďalší záblesk. Myslím, že mojim spoločníkom to nie je príjemné. Ani svetlo, ani pohľad na ostatných. Akoby sa na chvíľu odhalila ich čierna duša. Zničená svetom. Preto sa schovávajú v prítmí.

Napriek tomu, že tento záblesk bol ešte kratší ako zvyčajne, niečo ma zaujalo. Niečo vo vagóne bolo nové. Sedela tam. S anjelskou tvárou. Možno sa mi to len zazdalo. Obraz toho dievčaťa však zostal visieť v tme. Pomaly sa rozplýval. Vedel som, že to, čo ma oslepilo, nebolo svetlo vlaku. To ona tam žiarila.

Hľadel som bez žmurknutia do tmy. Tam, kde sa mala opäť zjaviť. V duchu som sa modlil, aby svetlá fungovali. Prvýkrát odvtedy, čo cestujem týmto vlakom. Prešlo pár minút, kým som ju znova uvidel. Pozerala mojím smerom. Napriek tomu som vedel, že ma nevníma. Zamyslená. Ani tmavé oblečenie nedokázalo zakryť jej krásu. Len zvýrazňovalo niečo v nej. Niečo, čo ma začalo zaujímať. V nehybných očiach. Pod čiernou kapucňou sa jej v nekonečnosti točili pramienky vlasov. Orieškové. Pomaly stekajúce po tvári a krku, až sa jeden za druhým vpíjali do krehkých ramien. Jemne pootvorené pery sa jej chveli. Akoby niečo šepkala.

Nedokázal som zavrieť oči. Suché sa mi zaliali slzami. Znova tma. A potom... nič. Jej miesto zostalo prázdne. Prudko som vstal. Možno si len ľahla na sedadlá. Nie, nie je tu. Naklonil som sa z okna, ale nikde som ju nevidel. Neschopný myslieť na niečo iné som si sadol. Zdalo sa mi to?

*******

Prebehlo pár týždňov. A možno len jeden deň. Neviem. Ale bola to celá večnosť. Pokoj, ktorý som hľadal a nachádzal pri týchto nočných cestách sa stratil, keď sa tu po prvý raz zjavila. Všetko sa zmenilo, celý vlak... aj ja. Už som si tmu nevychutnával. Nepokojne som sa obzeral a hľadal ju. Vždy, keď dvere vagóna zavŕzgali, vyskočil som s očakávaním a potom sklamaný sadol na svoje miesto.

Už som rozmýšľal, že tie svetlá opravím sám. Cítil som, ako ostatným začínam prekážať. Nepoznali sme sa navzájom. Nikdy sme spolu neprehovorili ani slovo, ani pozdrav. Ale spájalo nás to, čo sme tu všetci hľadali. A ja som to teraz narúšal. Blázni. Nechápu ako sa cítim. Akoby som bol neúplný. Akoby som našiel časť seba samého, o ktorej som doteraz vôbec nevedel, že mi chýba. A pritom je životne dôležitá.

A teraz je opäť tu. To isté sedadlo, to isté oblečenie, výraz tváre. Výraz tváre, ktorý tak dobre poznám. Majú ho tu všetci. Donedávna aj ja. Začalo mi byť ľúto, že niečo také krásne nachádzam práve tu. Čo sa jej mohlo stať? Prečo vyhľadáva samotu? V rukách položených na kolenách držala nejakú škatuľku. Z dreva rôznych druhov a farieb. Krásna ručná práca. Čo v nej môže byť?

Týchto pár momentov, v ktorých sa tento svet ticha a tmy stáva viditeľným, mi vlieva teplo do žíl.

V tme sa čosi zaligotalo. Malá iskierka. Ako keď padá hviezda. A ja som si želal stráviť celý život s ňou. Ďalšia. Vedel som, že to nie sú hviezdy... ale slzy. Jej slzy ligotajúce sa v slabom mesačnom svite. Túžil som všetky pochytať. V ich trblietavej čistote. Aby sa ani jedna nepoškvrnila týmto miestom.

Vstal som a potme kráčal k nej. Svetlá začali zvláštne pulzovať. Nasledovalo pár veľmi rýchlych bliknutí. Ale ona tam len ticho sedela. Bez pohnutia, ani sa na mňa nepozrela. Nastal skrat a žiarovka nad mojím sedadlom praskla. Vedel som, že dnes ju už neuvidím. Sadol som si vedľa nej. Vychutnával blízkosť a bojoval s túžbou vziať jej ruku do svojej. Nevedel som, čo jej mám povedať, ale musel som. Obrátil som sa k nej... a ona vstala.

-          Prepáč. Ja... musím ísť,...

-          Prosím ťa, nechoď.

-          ...nemôžem tu už zostať.

Po pár krokoch zostala stáť. Všetci vo vagóne pomaly zdvihli hlavy.

-          Ešte prídem.

-          Aspoň mi povedz ako sa voláš.

Kričal som za ňou keď sa strácala vo dverách. Už teraz mi chýbala. Chcel som vybehnúť za ňou, ale z nejakého dôvodu som nemohol. Nemohol som opustiť svoj... svet. Prečo nie? Prečo sa nemôžem pohnúť?

*******

A znova som bol sám. A čakal kým príde. Za mnou. Sedel som ticho na mieste, kde ma opustila. S hlavou plnou nej. So zavretými očami...

...smiech... vedel som komu patrí, aj keď som skoro nevidel... zdvihol som oči hore a... jej úsmev... ako keď v lete hľadíte proti slnku... skláňala sa nado mnou a donekonečna si naprávala pramienok vlasov, ktorý jej padal do očí... A počul som svoj hlas... keď ležala vedľa mňa... čítal som jej svoje básne... a ona ma za to ľúbila... a ja som ju ľúbil za to, že som ich mal pre koho písať... vtedy na lúke... a zapletal som jej do vlasov kvety...

... keď som otvoril oči a cítil jej vôňu, vedel som, že to čo som videl, nebol sen. Ale spomienka. Na ňu. Na nás. Spoznal som ju. Moju... Ako som mohol zabudnúť? Čo sa stalo? Sedela ticho vedľa mňa. So škatuľkou na kolenách. So slzami v očiach. A čítala... ako veľmi som ju ľúbil. Nič sa nezmenilo.

-          Prišla som len... rozlúčiť sa. – ticho šepla, hlasom plným utrpenia.

Zalapal som po dychu. Prečo mi hovorí niečo také? Teraz, keď som ju znova našiel.

-          Už nevládzem ďalej. Bez teba. Chcem ťa späť.

-          Ale veď som tu. S tebou. Nikdy som ťa neopustil.

-          Chcem ťa späť...

Nechápal som, o čom hovorí. Čo sa stalo? Prečo som si ju nepamätal? Snažil som sa spomenúť si.

Ona už nič nepovedala. Sedela a čítala moje listy. Básne. Všetky viem naspamäť. Potichu ich šepkám spolu s jej slzami.

Z vrecka vytiahla kus papiera. Výstrižok z novín. Keď ho rozprestrela, vedel som, že ho čítala už miliónkrát. Ošúchaný a vlhký. Nikdy ho nenechala vyschnúť.

Zovrelo mi hrdlo. TRAGÉDIA VO VLAKU. ŠESŤ MŔTVYCH. Očami som behal po riadkoch. Tušil som to. Vedel som... A strach mnou triasol čoraz viac. Strach o ňu. Prišla som len... rozlúčiť sa... už nevládzem ďalej. V hlave mi bili jej slová.

Vstala.

-          Nie! Zostaň tu! Zostaň tu so mnou... prosím.

Nepočula ma. Až teraz som si to uvedomil. Nevie, že som tu. Že ju cítim. Ale ona necíti moje ruky. Všetky listy vložila späť do škatuľky a položila na sedadlo. Nežne ju pohladila. Tak ako hladila mňa.

Dotkla sa chladného okna. Na nebi svietil mesiac. Slabým, ľadovým jasom. A tisíce ligotavých iskričiek. Pomaly vydýchla. Jej teplo sa zrážalo na studenom skle.

A uvidela ju. Moju poslednú... pre ňu. Napísanú v jej dychu.