Nová cesta do neba

Sám uprostred davu stojím a ľudia ma míňajú. Vôbec si ma nevšímajú a ja ich vnímam len akosi podvedome. Ako osamelý ostrov uprostred oceánu obmývaný chladnými vodami. Tie vody sú dav ktorý okolo mňa prúdi a občas príboj narazí na skalné útesy ktorými som obkolesený a roztriešti sa na milióny kúskov. Útesy vytvorili nepriepustnú hrádzu okolo mňa, takže ku mne doliehajú len vzdialené utlmené zvuky. Klaksóny áut znejú tak tlmene, že sa mi ani nechce veriť, že je to skutočný zvuk. To čo mi najviac hučí sú myšlienky davu, z ktorých sa nedokážem vymaniť. A pritom ma do nich nič nie je. Nechcem ich počuť, ale nemám na výber. Som otrokom svojho daru. Toho, ktorý sa stal mojím prekliatím. Zostáva mi len plakať nad rozliatym mliekom. Aj to má však nejak nezvykle čiernu farbu. Je ako ponožka času, ktorá je obrátená naruby a tak čas plynie opačne. To bude nešťastím všetkých ľudí a čiernymi myšlienkami ktoré tak nechcene vnímam.

Až zúfalstvo ma zachvacuje z mojej osamelosti.

Sám uprostred davu.

Cítim, že tie masy studenej vody sa snažia ma zatopiť a ja sa proti tomu nemám ako brániť. Viem, že sa im to skôr či neskôr podarí. Už len rezignovane čakám kedy príde ten neodvratný koniec. Ako pád do Maelströmu. S tým rozdielom, že ja možnosť na záchranu nikde nevidím.

Neverím v žiadny zázrak, takže sa naň nespolieham. Pred Poeovým kyvadlom ma žiadny Francúz nezachráni. Len cítim pohľady inkvizítorov ktorý pozerajú zhora na mňa ako sa topím. Ide to veľmi pomaly. Cítim, že niekto alebo niečo chce aby som sa trápil dlho, než bude mojím mukám koniec. Ani urýchliť alebo rýchlo skoncovať to nemôžem, pretože nemám voľné ruky.  Zväzuje mi ich nejaká neviditeľná sila.

Nikto mi nerozumie, čo chcem povedať. Alebo nikto nechce rozumieť. Ja vlastne už ani neviem hovoriť. Nie jazykom tejto divnej masy. Mám svoj vlastný. Ale pomaly začínam rozumieť pokleskom tohto davu. Všetkej tej povrchnosti a pokrytectvu takzvanej civilizovanej spoločnosti. Nenávidím ju za to. Za to, že ma chce potopiť pre moju odlišnosť. Pre svoju vlastnú bezmocnosť. Som duchovne vyspelejší, preto ma chcú zničiť. Boja sa ma a nechápu ma. To je typická reakcia. Znevážili moju genialitu. Koľko ľudí už skončilo ako ja. Pred pár storočiami by som skončil na hranici. Určite by ma upálili dvakrát, keby mohli. Len tak; pre istotu. Vedieť čo ma čaká, možno by som sa zabil sám už dávno. A každým dňom mi dochádzajú ďalšie a ďalšie súvislosti a hnus tejto spoločnosti, ktorej som bol donedávna členom. Teraz už len živorím na jej okraji. Držať hubu a krok. To je jediná filozofia, ktorá dnes platí. Nové myšlienky sú tabu. Všetko je už vymyslené. Zlepšiť ani zmeniť „fungujúce“ veci nie je žiadúce ani prípustné. Prečo mi len nikto nerozumie? Ale už cítim, že koniec je tu. Už ma voda zaplavuje úplne a ja ju vdychujem s vďačnou úľavou.

Unáša ma do krásneho bezvedomia, k náruči smrti. Konečne. Už vidím biely tunel. Tak je to pravda. Už po ňom idem. Cítim takú úľavu...

Idú oproti mne dvaja bieli anjeli. Tak je to pravda. Ale nemajú krídla a sú nejaký väčší ako som si ich predstavoval. Ale čo tam po tom. Hlavne, že mi nesú vodu. Som naozaj smädný.

A zbavujú ma aj mojich neviditeľných pút, ktoré mi zväzovali ruky. Predstavoval som si ich inak. Vyzerajú ako košeľa, len majú veľmi dlhé rukávy a na koncoch nejaké divné remene. Podávajú mi vodu a ja ju pijem. Tí anjeli sa ale vôbec neusmievajú. To je zvláštne. Vždy som si myslel, že keď nebudú spievať, tak sa budú aspoň usmievať. No čo, tak som sa zmýlil. Ale sú milí. Nohy sa mi už od únavy podlamujú, ale oni ma podopierajú. Doslova ma nesú.

Už sa ani nesnažím prepletať nohami. Ako opilec, ktorého policajti nesú na záchytku. Moju bezvládnosť však nespôsobil alkohol. Nie. Nie tentoraz. Myslím, že ma nesú pred Boží súd. Neviem však, či mi zostane dosť síl na svoju obhajobu. Nevadí. Boh vidí všetko. Určite sa to skončí dobre. Už ho vidím. Boha vášho všemohúceho. Vyzerá  presne ako na obrazoch v kostoloch. Je v bielom ako tí anjeli. A má veľmi pôsobivú a krásnu bielu bradu. Rozosmiala ma tá čudná vec, ktorá mu visí na krku. Taká podivná čierna hadička. Z jednej strany je rozdvojená, a na druhej je akýsi kovový kotúč. Keby som nevedel, že som v nebi tak by som sa veľmi vyľakal. Ale statný chlapisko je ten Boh. Ako sa patrí. Podáva mi ďalší pohár s vodou. Ja už síce nie som smädný, ale keď je to Božia vôla...nemôžem odporovať. Tak, už je po mojom súde. Anjeli ma nesú späť. Teraz si konečne budem môcť odpočinúť.

Zajtra už určite budem spať v nebi. Ale ani toto nie je najhoršie. Nie je tu síce posteľ, zato celá miestnosť je nádherne biela a steny aj podlaha sú také mäkučké. Ale prečo mám zase tie neviditeľné putá. Asi to k tomu patrí.

Tu sa mi bude spať dobre. Aj keby na mňa spadol strop, nič by sa mi nestalo. Taká mäkká je celá táto miestnosť.

Skrz svoju únavu zaspávam takmer v okamihu keď ma anjeli pustia na zem.

Bude sa mi snívať o nebi a o všetkých radostiach ktoré ma tam čakajú a ktoré mi boli odopreté za môjho života tou obmedzenou a nenávidenou spoločnosťou.

Good night.