Kto druhému jamu kope, ten sa smeje najlepšie (part 2)

Zdelano v ZSSR

Profesorka uviaže aligátora o kľučku na dverách a sadne si za katedru, nad ktorou bliká modrý neónový nápis: STRIP CLUB ANGELIKA. Ševoslav ju nasleduje a sadne si do prvej lavice za stĺp, aby sa tak stratil z dohľadu dolnokočkovským atentátnikom, už dlhšie usilujúcim o jeho život. Po tejto dokonalej kamufláži, ktorú sám vymyslel, sa už cíti v úplnom bezpečí a tak sa stretnutie môže začať.

„Som rada, že ste sa tu zišli v tak hojnom počte,“ zažartuje profesorka so sebe vlastným humorom a la Lasica – Satinský.

„Pane Bože, povedz mi, budem mať od nej ešte aspoň jeden deň pokoj?“ zamrmle si Ševoslav.

V tej chvíli popred okná preletí čierny havran a zakráka: „Never more!“ Následne sa rozpleští o okennú tabulu – jednu z tých, ktoré ešte ostali vcelku.

„Na úvod by som chcela pogratulovať najlepšiemu a taktiež jedinému študentovi tohto ročníka k jeho úspechu a tiež mu poďakovať za všetko čo pre nás urobil a hlavne za to, čo ešte spraviť nestihol. Za to si mu dovoľujeme udeliť tento diplom,“ pokračuje Martina L. a vyberie onen diplom z kabelky vyrobenej z pravej kože, nápadne pripomínajúcej kožu bývalého Lieskovského vajdu, ktorého vraždu a následné stiahnutie z kože pripisujú masovému vrahovi Buffalo Billovi, alebo náhodnej zlej konjunkcií mesiaca a venuše. Pri slove diplom Ševoslav vyskočí do pozoru a zreve: „Slúžim socialistickej vlas...“, no nedopovie. Taktne to urovná a už len skromne dodá: „Ďakujem.“ Následne si sadne späť na svoje miesto, držiac vyznamenanie udelené Ševoslavom I. Ševoslavovi I. V tých okamihoch preladí hárem na Beethovenovu Osudovú.

     „Teraz by sme mohli prejsť k samotnému jadru programu,“ snaží sa ďalej nepredlžovať agóniu profesorka a takýmto extrémne brutálnym spôsobom udrie trpiaceho králika rovno po krku, čím mu zlomí väz a následne ho odhodí rovno do papule svojho krokodíla. „Každý študent sa postaví a povie niečo o svojom živote. Tak, čo keby začal napríklad...“ učiteľka sa na chvíľu zamyslí, čo samo o sebe vystihuje absurdnosť tohto príbehu (bezvýznamná poznámka autora), pretože si nemôže vybrať z toľkých možností. Nakoniec sa rozhodne pre Ševoslava. Prekvapenie však? (ďalšia bezvýznamná poznámka autora) Ten sa postaví a začne rozprávať. Rozpráva dlho, veľmi dlho. No pravdu povediac rozpráva až príliš dlho na to, aby sa to dalo obsiahnuť v tak krátkom čase, vymedzenom pre tento príbeh. Rozpráva o svojich vojenských úspechoch. O tom ako dobil nedobytnú Zubácku pevnosť, o tom ako ohúril všetkých Belušanov svojou znalosťou zakladania ohňa i o tom ako sa dostal na koniec sveta – do Nosíc. Hovorí aj o tom ako sa potuloval po prériách Považskej Bystrice vo večných lovištiach kmeňa Mogoňov, o tom ako mu tamojší náčelník Gugugbaba vyfajčil fajku mieru... Pardon. Oprava: Ako si Ševoslav vyfajčil fajku mieru. No... alebo nejako tak sa to celé odohralo. Teraz už vlastne nikto nevie, čo sa tam presne stalo, no jedno je isté. Ševoslav a Gugugbaba sa stali dobrými priateľmi a radi a často sa navštevujú dodnes. Práve keď sa chystá porozprávať čo to aj o svojej návšteve v ďalekej krajine Čertov, kde sneh nikdy neschádza, slnko nikdy nevychádza a Ježiško si chodí len po výpalné, profesorka ho preruší. Ševoslav ju za to chce dať zatvoriť do miestneho žalára, no potom si spomenie, že rómsky spoluobčania, ktorí tam boli uväznení rozkradli všetky mreže a predali ich do zberu, lebo si chceli kúpiť platené voľno. A tak od tejto myšlienky upustí. Inak s Rómmi majú v Lieskove veľký problém a keďže ešte nepoznajú Chucka Norrisa a Nimnica je príliš ďaleko, je to problém neriešiteľný.

Koniec druhej časti. Kvôli mizernej sledovanosti, nevieme, či sa dočkáme ešte aj tretieho pokračovania. No, nechajte sa prekvapiť. Možno po ďalšom bloku reklám...