1969

„Prišlo to v tú najnevhodnejšiu chvíľu,“ povedal Strieborný Vlk, na konci trochu stíšiac hlas. Dlhé tiene v hangári sa zachveli.

Amigo sa ospravedlnil, že drgol do petrolejky.

„Týždeň pred táborom som si rozdrúzgal členok a vlastne celé prázdniny som strávil s vyloženou nohou.  Bolo mi to ľúto, decká z družiny a tak... a to ma mala čakať lesná škola. To leto sa svet dial okolo mňa a ja som sa musel nečinne prizerať. Hovoril som si, že o rok sa všetko spraví, až kým neprišiel 21.august. A ja som sedel s vyloženou nohou pri okne a sledoval, ako sa po ulici pod nami premávajú tanky.

Nepamätám si, že by leto rok po tom vyzeralo inak... Asi sa nestalo v dejinách nič také... proste príroda si okupáciu nijak nevšimla. Len turistický krúžok akosi nikoho z nás moc nenadchýnal. Starší prešli k trampom a deti sa rozpŕchli... A ja som mal v debničke so zámkou, pre istotu, rovnošatu, ktorej chýbala jediná vec – sľubový odznak.

Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že vás nič neudrží medzi stenami a tam kdesi ďaleko, za horami, že je krajší svet? Nie, nemusíš ísť za hranice, tá divoká voľnosť je všade okolo a hlavne v tebe.“

Vlk sa postavil. Aj vo svojom veku pôsobil mocným dojmom, ktorý len občas narúšalo krívanie. Znovu sa posadil a nachvíľku sa zadíval do petrolejky. Pripadala mu taká ako kedysi. Aj tváre detí okolo mu pripadali stále rovnaké. Niektorí ten príbeh už poznali ale aj tak tam sedeli a počúvali.

Strieborný Vlk sa zadíval do plameňa petrolejky. A všetky tie veci čo sa stali tak dávno, začali ožívať.

***

Ten dopis v úplne obyčajnej obálke mi už týždeň nedá spať... V obálke z papiera... na liste z brezovej kôry na ktorej je napísané „Strieborný Vlk“. Tak mi už skoro rok nikto nepovedal, odkedy nám zrušili oddiel. Pod menom načrtnutá mapka, dátum a miesto.  Tá kôra ešte stále vonia lesom. Nedočkavosťou horí v rukách.

Cez pootvorené okno privial letný vánok vôňu pokosenej trávy a vôbec nevadí, že je to len park.

Toto bude moje putovanie na koniec sveta. Zbaliť uesku, veď som to vedel najlepšie z celého zboru a vždy som si zakladal na jej úhľadnosti. Čo tam po tom, že košeľa páchne po naftalíne, hlavne, že sa do nej tie malé potvory nepustili.

Ulice sú akési poloprázdne, denní obyvatelia už spokojne sedia doma a tí noční ešte nevyrazili. V bočných  uličkách medzi činžovými domami si ľudia hľadia svoje, šťastní, že zohnali niečo na prilepšenie večere, alebo roztrpčení, že nie. Len občas sa pozrú, premerajú si ma a pokračujú po svojom.

Čím ďalej som od domu, tým zvláštnejšie si pripadám.

Päsť na oko medzi mládežou v modernom oblečení z pestrej syntetickej látky. Nie, maskáč tu ochranu a nenápadnosť neposkytuje.

Čo to robím? Prebleskne mi občas hlavou aj keď by som na to takto najradšej nemyslel. Odvaha a istá vznešenosť, ktorú som pripísal svojmu oblečeniu... Až príliš podobnému tej zakázanej rovnošate, ktorú si nesiem v batohu.... Rozplýva sa ako gáfor. Aj keď ju nechcem stratiť. Nezabudnem na Geronima, ako sa usmieval, keď v rádiu ktorýsi papaláš rozprával, ako je tramping potlačený. Ja - tramp? Skaut? Pre nich proste buržoázny podvraťák navyše bez robotníckeho pôvodu - a tým to asi tak končilo.

Študáci vracajúci sa domov z vysokých škôl ako vlna prechádzajú stanicou. Moc ľudí vnútri neostáva.

Tí dvaja postarší páni sedia na vedľajšej lavičke. Dívam sa na cestovné poriadky, ale aj tak ich musím sledovať. Rozprávajú sa, neviem o čom. A podchvíľou niektorému z nich ubehne pohľad mojim smerom. Túlim sa k ueske. Som tu sám a s tou mojou pochrámanou nohou ďaleko nepobežím.

Utekám na perón hneď ako zahlásia môj vlak. Tí muži tiež vstali a teraz stoja sa tak na päť metrov odo mňa. Okolo pobehujú tri deti. Bezstarostne sa smejú, ale tým dvom mužom akoby sa úctivo vyhýbali. Len matka ich občas okríkne, aby si neušpinili sviatočné šaty.

Nevedno, kam cestovala tá rodinka, ale muži vystúpili na tej istej stanici ako ja. Malá budova, byt pre prednostu a vlastne všetko v jednej osobe, a ešte asi tri domy. Ináč len hora, temnozelený les, čo vonia živicou. Na vrcholce dosadá slnko. Brezová kôra s načrtnutým chodníčkom žiari červenavým svetlom ako uhlíky z pahreby. Teplý podvečerný vietor mi fúka vlasy do tváre. Predpisové kučery po golier, nemám odvahu nosiť cop ako Geronimo.

Tí muži stále stoja na stanici... Prinajmenšom majú dosť dobré topánky na to, aby mohli chodiť po horách...

Nesmiem utekať... Nesmiem! Kamaráti... trochu ste ma naučili stopovať, ale ako v lese zahladím stopy?

Aspoň nech to majú ťažké – ísť za mnou. Husté kriačie takmer nedovoľuje prechod, vetvy škrabú a švihajú do tváre ako metly. Ledva ich rozhrniem aby som prešiel a už sa zase zatvárajú.

 Idem len tak rýchlo ako mi to hora a moja pajdavá noha dovolia. Stačil jeden zlý krok... skazené prázdniny a zo mňa kripel.

Nemôžem im dovoliť ísť za mnou, za to by vodca Akéla a tí, čo ma čakajú, mohli draho zaplatiť.

Kam ma ale vedie mapka na brezovej kôre?

Stemnelou horou sa dobre premýšľa. Bez svetla z baterky, aby človek dovidel ďalej než len pred vlastné nohy. Ortuťové svetlo mesiaca sa až moc živo mihotá, keď sa pomedzi konáre leje na zem. Smreky ako vojaci, vysadené v zákrytoch jeden za druhým, splývajú do znepokojivého obrazca. Neovládateľne sa mi chveje celá telo, aj keď vzduch tu v hore ešte nevychladol. Podchvíľou stojím, vetrím ako divé zviera a preklínam slabosť ľudských zmyslov. A ako divému zvieraťu sa mi ježia chlpy na zátylku. Najradšej by som tých dvoch mužov videl, aby ma nemohli prekvapiť. Z lesa na mňa hľadia tisícky očí, od zeme, od korún... Tých mužov medzi nimi nerozoznám...