Hasičská

Je krásna noc vlahá

jak dievčina nahá,

len cvrčky počuť v ten neskorý čas.

Vietor si duje

a ucho mi čuje

tie tóny po ktorých behá mráz.

Trochu ma vzalo,

že čo sa to stalo,

keď divná žiar poráža mesačný.

V návale vecí

sme nerovní všetci

a pár ľuďom treba byť povďačný.

Znie siréna do tmy

a plamene z hrotmi

búrlivo sekajú zelený les.

Zver splašene beží,

keď vzduch opojný, svieži

pohltil hustý dym a des.

Hrdlo mi zviera

jak meravé zviera,

čo strachom pohnúť sa nemôže.

Oheň si lozí

a hasičské vozy,

s nimi sa živel snáď premôže.

Mašiny hučia

a ľudia sa učia

pokore, bázni konečne.

V tej časnosti bytia,

svorne sa chytia

a ťahajú za jeden spoločne.

Znie siréna do tmy

a plamene z hrotmi

búrlivo sekajú zelený les.

Zver splašene beží,

keď vzduch opojný, svieži

pohltil hustý dym a des.

Niet času váhať

a skromne sa zdráhať,

každý z nich stáva sa hrdinom.

Z obrovskej žiary

srdce nám žiali

v súboji s plazmou jedinom.

Noc vzdáva sa vlády

a nočné vpády?

Radosť nás všetkých prenikne.

Už len Slnko svieti,

no sem tam sa vznieti

malý plameň a hneď zanikne.

Dnes víťazi sme mi,

zo spálenej zemi

čoskoro tráva vyraší.

Pre tie zásluhy ľudí

v nás vďačnosť sa budí,

že prídu keď oheň nás vystraší.