Móda

Zvláštne!

   Idem do práce ako každý iný deň. Tou istou cestou a stretávam z videnia známych ľudí. Avšak s tým rozdielom, že všetci muži majú vlasy dlhé minimálne po plecia.

   Nie žeby mi táto náhla a nevysvetliteľná zmena vadila. Ba práve naopak. Aj sám mám dlhé vlasy. Je to znak, že počúvam metal, že mám odpor k móde a súčasnej spoločnosti vôbec. Prvé dva dôvody sa síce mierne vylučujú, ale nech. Taktiež sa už nedá hovoriť, že by som tým šiel proti móde, nakoľko ich dnes nosia všetci, ale ani to mi ktovieako nevadí. Jediné, čo ma znepokojuje, je, že neviem, ako im mohli narásť za jedinú noc.

   Náhle zneistiem a zapochybujem o minulosti svojich dlhých vlasov. Dokonca som si nie stopercentne istý, či som ich mal deň predtým, alebo to bolo len moje želanie. A vôbec – chcel som mať vôbec niekedy dlhé vlasy? Neviem si na to odpovedať, desí ma to.

   Tiež si neviem spomenúť, odkedy počúvam metal.

   Podobné znepokojivé úvahy sa črtajú aj v tvárach ostatných mužov.

   Čo sa to len deje?

   Ako kráčam zvyčajnou trasou po chodníku, stávam sa svedkom čohosi ešte neuveriteľnejšieho. K mužom prichádzajú ženy, chvíľu sa zhovárajú a potom im muži vyskakujú na chrbát a ženy ich kamsi nosia.

   Pociťujem čoraz väčšiu únavu. Nevládzem kráčať, bolia ma najmä chodidlá, ale taktiež presilené stehná.

   - Môžem vás vziať na chrbát? – spytuje sa ma akási školáčka.

   - Veľmi by si mi pomohla, ale nechcem ťa obťažovať.

   - To nie je obťažovanie. Je to povinnosť každej ženy, tak sa to dnes sluší.

   - Aha, tak dobre.

   Čupne si a ja jej vysadám na chrbát, trocha madžgám jej školskú tašku. Spytuje sa ma, kam to bude.

   - Do firmy vidličky a nože, - velím.

   - Bude mi cťou, - vraví a vydáva sa smerom k mojej firme.

   - Ďakujem ti.