Zlodej príbehov - pokračovanie1

1. kapitola

Predtucha
 

     Odohralo sa to na prelome jesene a zimy, keď už všetky plody boli pozbierané a zem sa pripravovala na oddych pod snehovou pokrývkou. Lístie zožltlo a opadalo pod nájazdmi poryvov vetra. Počasie sa ochladilo a prírodu bičoval častý studený dážď. Starí ľudia sa opäť sťažovali na bolesti v kĺboch a sľubovali krutú zimu. Tí však sedeli vo svojich teplých príbytkoch a príchod zimy sledovali len spoza svojich okien. Vedel som, že majú pravdu. Vždy majú pravdu. A preto som tomu nevenoval veľkú pozornosť.           

     Sedel som v kuchyni vo svojom byte a na pozadí hudby vinúcej sa z rádia som zamyslene cez okno sledoval vyčíňanie počasia. Raňajok som sa ani nedotkol. Už len jednoduchý pohľad na jedlo vo mne evokoval pocit, že musí chutiť ako piesok. To bolo nezvyčajné. Nepamätám sa, kedy som naposledy stratil chuť do jedla. Niečo sa deje, pomyslel som si. Bol som chorý? Áno, svojim spôsobom. Nie nie, žiadna choroba sa o moje zdravie nepokúšala, bolo to skôr duchovné. Odvtedy ako som v to ráno otvoril oči a precitol v realite, ma trápili ťaživé myšlienky. Nebolo to nič konkrétne, len akýsi pocit, nutkanie. Moje JA sa mi v záujme môjho duševného zdravia snažilo pripomenúť, že sa vo mne vytvorilo prázdne miesto, vákuum,  ktoré treba opäť vyplniť. Poznal som ten pocit. Prepadal ma už niekoľko rokov a vracal sa vždy v pravidelných intervaloch. Kdesi v mojom podvedomí sa červeno rozsvietila kontrolka pripomínajúca nedostatok tvorivej činnosti. Bolo na čase napísať ďalší príbeh. Tentoraz to však bolo iné, intenzívnejšie, silnejšie, naliehavejšie. Pýtalo sa to von, nútilo ma to uspokojiť, dralo sa to na povrch a zahaľovalo moje myšlienky do poetického oparu. Svet akoby sa nadýchal sýtejších farieb. To čo bolo krásne sa javilo ešte krajšie, a to čo bolo odporné sa javilo ešte odpornejšie. Dokonale som vnímal každý detail, každá triviálna maličkosť mi pripadala neuveriteľne krásna, akoby  v sebe ukrývala celý vesmír nevypovedaných príbehov. Každá dokonalá maličkosť mi pripomínala jej nevyhnutnosť. Práve sa začala ďalšia perióda môjho života. Povzdychol som si. Príbehy píšem už dlho, no nikdy som celkom nepochopil ten proces tvorby a nutkanie, ktoré ho sprevádza. Dokázal som sa s tým len zmieriť a prijímať to také, aké to je. Naučil som sa s tým žiť. Preto ten povzdych. Čoskoro sa opäť začnem správať podozrivo a v očiach mnohých aj bláznivo. Nebudem spať a vyzerá to tak, že ani jesť, kým nezaplatím svoju tvorivú daň.

     Zmučene som odvrátil pohľad od okna. Začínala ma bolieť hlava, čo bol ďalší príznak. Moja zádumčivá a ťažkopádna myseľ začínala robiť priestor pre rodiacu sa depresiu, neodmysliteľne patriacu k nastávajúcim udalostiam. Poviem vám, keď má človek tvorivé pôrodné bolesti dokáže byť poriadne namrzený. Vtedy je škoda utratiť s ním čo i len slovo ak vás k tomu sám nevyzve. Uzatvára sa totižto do svojej bubliny, žije vo svojom svete a vychádza z neho len vtedy, keď niečo potrebuje.

     Dnes ráno však viselo vo vzduchu niečo zvláštne, nejaká predtucha, akoby mestom prúdila akási nadprirodzená sila. Už teraz som cítil nastávajúce zmeny. Menilo sa počasie, menil sa rytmus môjho života..., avšak zmenilo sa aj niečo iné. Bola to tá nejasná predtucha týčiaca sa v mojej mysli ako obrovský výkričník. Dávala mi tušiť, že v mojom živote sa neudejú len pravidelné zmeny, ale že aj tieto zmeny samotné sa zmenia. Jednoducho, blížilo sa niečo nové. A to v mojich očiach nebolo dobré. Som pomerne konzervatívny  človek, a preto každá zmena, ktorá nebola vopred naplánovaná je pre mňa zmenou k horšiemu. Bolo to však horšie. Bál som sa, že tentokrát by to mohlo byť definitívne...