Žltá

Mal pocit, že v izbe za zatvorenými dverami žiari nejaké svetlo. Nervózne zabáral nohy do huňatého koberca, akoby ich chcel ochrániť pred možnou vlnou tepla z neho. Sedel  zmätený v cudzej obývačke bez nábytku. Sám s veľkým kobercom a niekoľkými vankúšmi, ktoré sa povaľovali po zemi.

Bola práve v kuchyni, ale neozýval sa odtiaľ žiadny zvuk. Mal strach zavolať na ňu, aby hlasom nenarušil ospalú majestátnosť izby. Snažil sa zoradiť si v hlave udalosti dnešného večera. Stretnutie s ňou.

Stála pri rieke, kam chodieval behávať. Stála aj nestála. Tajomná ako z Erbena. Keď  okolo nej bežal, čakal, že k nemu natiahne ruku a stiahne ho do vody. Zastal. Chvíľu sa na seba pozerali a ona sa potom rozosmiala.

„Vyzerám nejako zvláštne?“ spýtala sa. Jej prvé slová ho vrátili do reality.

„Nie, samozrejme že nie.“

„Tak čo sa tak pozeráš, žeby láska na prvý pohľad?“ zaironizovala.

„Prepáč, nechcel som ťa uraziť, ale naozaj vyzeráš zvláštne.“ Zahryzol si do jazyka, lebo po vypovedaní sa mu tá veta zdalo hrozne hlúpa.

 „Ale ja som zvláštna,“ prerušila chvíľu ticha. „Som vlastne iba tvoja predstava.“

Zasmiala sa. Možno trochu nasilu, ale nebol si celkom istý.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa jej.

„Kladieš  fakt čudné otázky. Prišla som sa okúpať. Vlastne nie, prišla som sa utopiť.“

Nato sa otočila a pomaly vošla do vody, oblečená v niečom, na čo si teraz nevedel spomenúť a čo sa na ňu lepilo a potom splývalo po hladine. Hlúpo sa pozeral, neschopný pohybu. Len ju vnímal, hltal očami. Jej tvár, výška, farba vlasov neboli vôbec podstatné. Bola ako zvláštny celok, detaily ktorého mohol iba tušiť. Nevedel, čím ho fascinuje.

Vošla tam až po krk a na hladine vytvárala chvejúce sa kruhy. Potom sa otočila a pokojne vrátila na breh.

Je studená,“ skonštatovala a sadla si na zem.

Teraz sedel on u nej v obývačke. A vôbec netušil, ako sa tam dostal. Museli ísť predsa cez mesto, z nej isto kvapkala voda a on sa pri nej možno vznášal ako prízrak. Zrazu mu prišla tá predstava vtipná, ale potom si uvedomil, že si na tú cestu vôbec nepamätá.

Z protiľahlej steny zaznel zvuk kukučkových hodín. Preťal zakuklené ticho a jemu napadlo, že sa sem tie zvláštne hodiny vôbec nehodia. So siedmym odbitím vykukla z kuchyne a placho sa na neho pozrela.

„Už to môžeš urobiť,“ povedala a začervenala sa.

„Čo môžem urobiť?“ nechápal.

„To, kvôli čomu si sem prišiel."

Nemal šajnu, čo tam robí a schopnosť odhaliť to, čo by mal práve chcieť, bola dosť mizerná. Ale keď zľahka poodhalila župan, do ktorého sa ktoviekedy dostala, začal tušiť, kam mieri. Dokázal si predstaviť sex aj s automatickou práčkou, ale s ňou nie. Nevedel to celkom vysvetliť, no bola príliš éterická na to, aby ho vzrušovala aj sexuálne.

„Prečo by som to mal chcieť?“ čudoval sa.

„Lebo chlapi to vždy chcú.“ Ale týmto tvrdením si nebola celkom istá, preto rýchlo dodala: „A okrem toho, kedy budeš mať možnosť milovať sa s reálnou predstavou?“

Žmurkla a na zlomok sekundy zmizla. Potom znova. Neveril vlastným očiam.

„To by si mi takto mizla aj pri milovaní?“

 „Samozrejme, ale cítil by si ma. Toto je len vizuálny vnem. Chcem, aby si si ma navždy zapamätal. Bola by som tvoj blikajúci sen.“

Myslel si, že mu asi šibe. Musel niečo urobiť, nejako sa z tejto situácie dostať. Hľadal vhodné slová, aby ju neurazil.

„Nemôžem sa s tebou milovať, nechcem podviesť svoju manželku,“ povedal akosi automaticky. 

Zosmutnela.

„Klameš, každý túži niekoho podviesť. Ale ešte nikdy som nikoho neprosila, aby sa so mnou miloval. A nebudem ani teba.“

Nič z toho, čo hovorila, mu nedávalo zmysel. Ani to, čo sa stalo, keď zatvorila oči. Vyparila sa. Jednoducho úplne zmizla.

Dlho stál hľadel na vibrujúce ticho. Cítil, že sa mohol dotknúť sna. Podišiel k zatvorenej izbe a položil ruku na kľučku. Popod dvere začala plaziť žltá farba a tapetovala steny neforemnými chuchvalcami.